Máme odmeraného presne toľko času, koľko si zaslúžime. Blúdime nekonečným priestorom a hľadáme osamotené ostrovčeky pozitívnej deviácie.
Možno sa raz spoja v pevninu, stálu a plnohodnotnú, pevninu, ktorá už raz bola, len sme si ju trestuhodne rozkúskovali zo závisti, bez lásky a rozumu.
Nič nie je minuté, nič nie je odžité. Sme stále na ceste, stále hľadajúci. Už vidíme aj neviditeľné, počujeme srdcom. Dotýkame sa dušami.
Poznanie sa na konci zacvakne. Stanú sa noví ľudia, sú nové ulice.
Zvony chvejú vzduch kovom, ktorý stúpa až do nekonečna.
Ale v istom okamihu je na chvíľu človek na svete celkom sám…
.:.
© (ap)