Milan Adamčiak 1)

15. decembra 2019, Anton Pižurný, Nezaradené

ŠÁLKA ČASU (1)
(Spomienky na Podhorie)

“Anton prosím ťa, môžeš na chvíľu?“ – ozvalo sa sotva počuteľne slabučkým hlasom zvolanie Milana, ktorý vtedy obýval malú záhradnú chatku v briežku nad Platonovým domom pod veľkou čerešňou.

Vyšiel som zadnými dverami komory kúrie Platona Bakera v Podhorí, ktorá kedysi slúžila aj ako Konzum a krčma strmým brehom s vysoko narastenou trávou. Ovalila ma priam hypnotická vôňa schnúcich bylín neskorého leta. Platonko sa vždy rozčuľoval, že to nemá kto pokosiť.

Bývali sme tam traja. Najskôr básnik Marian Kubica, s ktorým som sa poznal ešte z čias, keď fungovalo „Nové slovo mladých“, platforma pre literátov, v ktorej časť poézie viedol Vojtech Mihálik a prózu Oľga Feldeková. Potom po rokoch znova, ešte keď som býval v Banskej Štiavnici, kam ku mne chodieval aj Milan Adamčiak. Obaja boli príliš výrazné osobnosti na to, aby spolu vychádzali bez konfliktov, preto aj ku mne chodievali na striedačku. To som ešte netušil, že raz budeme bývať u Platona všetci traja spolu.

Tá polomurovaná záhradná chatka mala peknú drevenú verandičku, na ktorej stál usmiaty Milan a kýval mi, keď som priletel veľkým Boeingom 747 cez Paríž priamo z rozprávkového raja ostrova La Reunion vyše dvanásťtisíc kilometrov vzdialeného od Štiavnice do Podhoria niekoľko kilometrov pri Banskej Štiavnici s obrovským kufrom na kolieskach, plnom darčekov a prisťahoval som sa aj ja do toho dvojdomu bez elektriny na Podhorí.

Vošiel som do chatky. Vyzeralo to tam ako v Jakubiskovom filme. Uprostred starý stôl s tromi stoličkami. Na ňom biely hrnček s červenými bodkam a plno plátených vrecúšok. Na tanieriku kôpka cigaretových špakov, z ktorých si zvykol povyberať zvyšky tabaku a z toho si potom ušúľal cigaretu, takzvanú „špakovicu“. Vychudnutý, kostnatý Milan ležal v kovovej posteli v kúte v bielych podvliekačkách. Vyzeral ako Kristus, s bradou Rasputina, z tváre mu svietili horúčkou rozpálené oči.
„Prosím ťa, uvaril by si mi čas, vlastne pardon, čaj? Akosi ma to dnes zložilo.“

Vedel som, že Milan sa preriekol zámerne. Už sme sa predsa trocha poznali.

(Pokračovanie)