PANDORA

POSLEDNÉ ZAKIKIRÍKANIE

Ten kohút už liezol na nervy každému. Nielen nám, ale aj susedom. Vstával ráno o štvrtej, keď sme všetci ešte sladko spali a odušu falošne kikiríkal ako blázon. Okrem toho bol veľký zlostník a na každého, kto išiel okolo skákal, trepotal krídlami a ďobal na všetky strany. Proste bol to ten taký zlý, šialený kohút. Tak sme sa s Alexandrom, pravoslávnym kňazom rozhodli, že ho znesieme zo sveta. Môj otec bol zverolekár, tak som mu asistoval. Horkoťažko sa nám toho veľkého bieleho kohúta podarilo chytiť do pláteného vreca. Alex povedal, že on je kňaz a že to teda nemôže urobiť.

Podal mi malú hrdzavú sekerku do ruky, namieril som na krk za kohúťou hlavou vo vreci na pníku, ktoré mocne držal Alex a sekol som. Zbytočne. Kohút sa ešte viac rozzúril, lebo sekerka bola tupá a skoro nič sa mu nestalo, len stieklo trocha krvi. Zaťal som zuby a znova som silnejšie sekol. Kohút stále žil. Rúbal som tou tupou hrdzavou sekerkou do kohútieho hrdla a dávno som už oľutoval tento svoj čin. Nakoniec sa mi horkoťažko podarilo oddeliť hlavu od tela. Spadla vedľa pníka a zdalo sa mi, že jej oči predtým, ako sa zatiahli smrteľnou blankou, na mňa žmurkli.

Kohúta sme potom obarili a ošklbali. Alexander sa ho chystal vypitvať. Veľkým nožom mu rozrezal brucho a strčil dnu ruku, že mu vyberie vnútornosti.

A vtedy sa ozval príšerný zvuk, ktorý mi zašiel až do špiku kostí. To, ako Alex svojou veľkou rukou vošiel do jeho útrob, asi vyvolalo aj vzdušný tlak, telo obareného a ošklbaného kohúta bez hlavy sa zachvelo a z dlhého bieleho hrdla sa ozvalo zachrípnuté posledné zakikiríkanie!

Pozreli sme sa na seba a nič sme nepovedali. Na druhý deň ráno som videl čierneho kocúra Figara, ako sa kamsi zakráda s tou kohúťou hlavou…

Neskôr som z neho uvaril polievku, ale sám som z nej nedokázal zjesť ani za lyžicu. A dlhší čas som sa potom pravidelne budieval každé ráno o štvrtej, hoci bolo všade ticho…

.:.
Anton Pižurný