Na Majeri za Prenčovom na kopcoch nad riečkou Štiavnica v ktorej sa v tých miestach kedysi ryžovalo zlato a v jej zákrutách sa našli predmety ľudí z doby bronzovej, býval náš „strýčko“. Bol to brat našej starej mamy. Dlhší čas som o ňom nechyroval, až kým sme sa raz nevybrali na Majer na návštevu. Trocha sme sa zadýchali, kým sme sa hore ku strýčkovi vyštverali, […]

Andrej Kmeť bol okrem iného botanikom, ktorý objavil na Sitne nielen mnoho nových druhov rastlín, ale jeho meno nesú aj niektoré druhy ruží. Okrem obrovej stupaje vo veľkom kameni, kostry mamuta, rôznych hrobov, našiel aj ľudskú lebku, ktorá mala na spodnej sánke zamknutú kovovú zámku. Spomenul som si aj na to, ako sme raz boli na hrade Krásna hôrka. Hrady ma naučil milovať […]

Milý Jožo, hrozno, broskyne, aj orechy tento rok pomrzli, ľudia sú na tom podobne, zaoberajú sa hlúposťami a zabúdajú na krásu hoci v kvapke na orosenom pohári, kvapke potu na prsiach po milovaní, či v kvapke šťavy života. Básnikov je čoraz viac, pomaly ich je viacej než čitateľov, ale zato ubúda poetov, ktorí vidia neviditeľné. Ubúda lásky a pribúda šialenstva, až […]

Po príhode s nočným vtáčikom som bol namrzený, lebo som spal málo a nič sa mi nechcelo. Odšuchtal som sa do jedálne, kde sa dospelí správali ako deti. Chichotali sa, ktosi zvonka priniesol snehovú guľu, dávali si sneh za krk, ujúkali. Radšej som vyšiel von pred chatu. Oslepila ma iskrivá pláň panenského snehu, ktorý do rána šuchotavo napadal. A nebolo ho málo. Obrovské […]

Na chatu na Počúvadle sme nechodievali iba v lete. Keď sme tam išli v zime, bolo to celkom iné. Iskrivá zima bola tiež odlišná od tej našej „dolnozemskej“, rovnako ako bolo odlišné aj leto. Snehu bolo oveľa viac a samozrejme aj kopce oveľa strmšie, kedže doma sme mali len jeden briežok v parku pri kaštieli Esterházyovcov. Našu Octáviu sme museli nechať hore a veci nosiť […]

Moja mama mi spievavala uspávanku: „Buvikaj buvikaj, psota je veliká. Nemáme chlebíka. Ani suchej kôrky, Tonku do poľjovky.” Naučila ju ešte jej mama, našťastie my sme už chleba mali dosť. Ale tá smutná melódia sa mi zakvačila do duše ako prízrak z minulosti, kedy bol život ako ťažký mech, ktorý museli naši starí rodičia vliecť na svojich unavených pleciach po […]

Je nekonečné nebo, je pole bez konca. Ľúto mu je, kto tam nebol, komu krv nevrie, ten len žblnká. Je nekonečne zvláštna, hoci s hlavou vtáka, telom Satyra, s dušou víly, lebo sa narodila so smutnými očami. Kto doviedol nás tam, kde sa už nikto nebráni ľahostajnosti, prázdnu a zlobe? Ešte trocha predsa len v nás ďobe Fénix, s hniezdom na zlomenom strome. Nič nie je pre nič […]

BOŹÍ HROB V CHRÁME Sv. MICHALA V SENCI Prišiel som v nedeľu trocha neskoro, tak som sa zúčastnil aj ďalšej liturgie v maďarčine. Zaujímavé, že maďarské liturgické piesne sa mi zdali melodickejšie. Asi to bude tým, že ja. Slovák, mám rád Gábora Pressera a jeho Locomotiv GT. 🙂 Mimochodom časť obyvateľov Senca nebola nadšená tým, že reproduktory z chrámu hučali […]

Musím sa priznať, že tiež sa mi najlepšie píšu básne, keď ma kopne moja Múza. Ale nie tam, kam si asi myslíte. Keď ma kopne do duše, do srdca. Zabolí to síce príšerne, ale je to produktívne. Vtedy je to to pravé orechové. Je potom dôležité nezblázniť sa a prežiť to. Ak sa to podarí, časom sa nad tým človek už len pousmeje, pohladí si jazvy a uvedomí si, že […]