…Potom som sedel s Romanom, ktorý bol vtedy môj najlepší kamarát. Celé hodiny sme sa hrávali v Schubertovom parku, alebo sme si doma čítali a potom sme sa o tom rozprávali. Knižky sme si požičiavali navzájom a ja som niekedy potajomky zobral knihu z maminej roboty z predajne Slovenská kniha. Mama to nemala rada, lebo vraj ako to bude vyzerať, keď si potom niekto kúpi novú knihu a zbadá, že je na nej napríklad fľak, že ju už ktosi čítal.
Kamarátili sme sa aj s Mirom, ktorý býval na Pošte v byte s veľkou terasou. A Miro mal skutočné poklady! Mali rodinu v Prahe, odkiaľ mu posielali úžasné kreslené príhody Rýchlych šípov. Dnes už viem, že sa to volá komixy a pre nás to vtedy bolo to najvzrušujúcejšie čítanie na svete. Mirek Dušín a jeho partia sa stali našimi vzormi, lebo dovtedy sme poznali len Timura a jeho družinu, neskôr Chlapcov z Pavlovskej ulice. Mňa to zasiahlo natoľko, že som začal so zakladaním bánd, našej prvej som ako poznávacie znamenie porozdával špendlíky s modrou hlavičkou.
Naši spolužiaci na hodinách čítali dosť habkavo, nám s Romanom a Mirom čítanie nerobilo žiadne problémy. Jedného dňa, keď som niečo nahlas čítal, zrazu pani učiteľka vstala, povedala nám, aby sme si vzali knihy a išli s ňou, Zaklopala na dvere deviatej triedy, kde tiež mali hodinu čítania:
– Pani kolegyňa, môžeme na chvíľu?
Vošli sme ustráchane dovnútra, Každý sme museli prečítať kúsok z knihy. Keď sme skončili, súdružka učiteľka povedala:
– Vidíte, deviataci? Takto čítajú moji štvrtáci!
Stáli sme tam ako obarení, deviataci na nás zachmúrene hľadeli. Potom sme to isté museli museli zopakovať aj v Riaditeľni. Boli sme na seba pyšní, ale sme sa aj trocha báli tých deviatakov.
.:.
Anton Pižurný
Biela skrinka Chlapci zo Schubertovej ulice
foto: Chlapci z Pavlovskej ulice v Budapesti pozdravujú Chlapcov zo Schubertovej ulice v Želiezovaciach
fotila Jarka Molnárová
Celá debata | RSS tejto debaty