PANDORA

PROLÓG:

…niekedy začiatkom osemdesiatych rokov sa v Bratislave na Leškovej ulici číslo 5 (dnes sídlo FUN rádia), v zasadačke, konalo jedno z vychýrených stretnutí mladých po/etických nádejí a nádenníkov s národným umelcom – básnikom a činovníkom Vojtechom Mihálikom, ktorý viedol v tom čase jedinú oficiálnu „dielňu“ mladých adeptov po/etického remesla na Slovensku v socialistickom Československu, prílohu orgánu ÚV KSS Nové slovo – Nové slovo mladých (NSM).
Táto dielňa, slúžila na „odchov“ mladých (i strednovekých) literátov kumštu básnického i prozaického (túto časť mala na starost Oľga Feldeková) do správneho (rozumej komunistického) chlievika.
Nesporne, mnohí z nich si odchov práve do týchto sfér neželali, ani nezaslúžili, faktom ostáva, že väčšina z nich sa etablovala práve z tohto tanečného parketu…

I. Hopsa ra-ra-ra, hopsa sa-sa-sa…
„Toto je Váš nový spolužiak, ktorý prišiel zo Žiliny“, – povedala moja nová triedna. Niečo som zaševelil a posadil som sa vedľa vysokého okuliarnika. Volal sa Peter. Za oknami 4.A. banskoštiavnického Gymnázia ako neskutočný „Guliverkeľ“ z maďarského kresleného seriálu o rodinke Miazgovcov čupel Nový zámok, z ktorého každú štvrťhodinu úžasne bizarnou spleťou tónov „trubač“ odmeriaval čas. Moji noví spolužiaci a profesorka sa tvárili akoby sa nič nedialo, akoby Panoptikum, do ktorého ma osud zavial, malo toho v talóne ešte pripraveného toľko, že „trubač“ je len jeho malou ouvertúrou. A bolo to presne tak. Písal sa rok 1979…
Gymnázium na Ulici Gwerkovej Göllnerovej v Banskej Štiavnici sa v tom čase hrdilo názvom „ateistické“. V mestečku sa však nachádzala aj jednoročná „Prípravka pre štúdium do zahraničia“ – akási (j)elitná škola, ktorá pripravovala študentov z celého Slovenska najmä v jazykovej – a pravdepodobne aj ideologickej – zdatnosti na štúdium v krajinách socialistického tábora, ktorá bola súčasťou Gymnázia. Viac menej pejoratívne bola prípravka známa aj pod názvom „Tuzex“, – podľa exkluzívneho obchodu v Bratislave. Jeho tovar (teda toho obchodu) ležal na regáloch vtedy pre nás neskutočného sveta z krajín „na Západe“, teda tých zlých kapitalistov. Značková elektrotechnika, drogéria, a najmä – rifle. Rifle, alias džínsy boli koncom sedemdesiatych a začiatkom osemdesiatych rokov výsostným znakom nielen vyčlenenia sa z dobovej tesilovej uniformity, ale aj znakom rebelstva a prestížna záležitosť. Rifle sa dali zohnať niekoľkými spôsobmi. Buď sa „zdedili“ po rodine či známych z kapitalistického tábora, alebo sa dlhé mesiace zháňali „bony“ (platidlo v Tuzexe, ktorého priemerná hodnota sa pohybovala okolo 3 – 5 korún československých), ktoré sa buď kúpili od známych (mali ich tí, ktorým sa podarilo oficiálne pracovať v zahraničí a „verchuška“, ktorú tvorili vládne ideologické špičky) alebo riskantnejšou cestou – priamo pred Tuzexom od vexlákov. (Túto tému a dobu dosť presne zachytáva aj český film „Bony a klid“.) Na rifle sa potom čakalo niekedy aj niekoľko mesiacov, kedy ich podľa hodnoverných správ príbuzných a známych v Bratislave bolo možné dostať. Vtedy bolo treba odstáť si „frontu“ (rad čakajúcich – mimochodom, celkom výstižný názov tej doby) a keď šťastlivec dobre pochodil, mohol sa stať majiteľom maximálne troch kusov nohavíc tmavomodrej farby, ktoré ho zaradili buď do undergroundového posthipsterského prúdu, alebo ku smotánke. Rozlišovať sa to dalo podľa toho, či niekto nosil rifle tak, ako mali vyzerať – teda „vyšúchané“, otrhané, alebo navoňané a čistulinké, dokonca boli k videniu aj také zvrhlosti, že niektorí jedinci chodili v rifliach – s nažehlenými pukmi! Prvé solídne značky, ktoré bolo možné dostať boli Wranglery. Po miernom oteplení medzi kapitalistickým a socialistickým táborom sa vo veľkom húfe rozmohli džínsy značky Wildcat. To bolo vlastne aj rozlišovacie znamenie i medzi riflovou generáciou. Kým ortodoxný bigbíťák, – vlastne po našom rocker – nosil vyšúchané Wranglery, alebo, (a to sa už pohybujeme v najvyšších rockerských sférach) dokonca Levisky, ktoré v tom čase jednoznačne patrili na trón československej socialistickej nonkonformnej špičky, deti socialistického konzumného stáda sa presúšali vo Wildcatkách. Záhodné je spomenúť tu popis vtedajších diev, ktoré sa v jednotlivých regiónoch Slovenska rozlišovali iba v detailoch, teda: Wildcatky (ak sa Vám podarilo zohnať Vaše číslo, boli ste na tom dobre, často museli byť tieto nohavice prešívané, zužované, pretože museli byť vypasované a amatérske krajčírske zásahy vyzneli niekedy dosť komicky), roláčik z lesklej látky všetkých možných farieb (pričom najviac leteli zelená a fialová) a k tomu nezriedka (pripravte sa na šok) – lodičky! Ak k tomu pridáme ešte ďalší uniformný znak, ktorým bol účes „vyfúkaný“, s trblietavými doplnkami na diskotéke, kde zneli hity skupiny Elán a Modern Talking, máte približnú predstavu, ako vyzeralo deväťdesiat percent mladých žien nielen na diskotékach, ale tie odvážnejšie sa dokonca takto ukazovali aj v škole. Ba existovali aj zvrhlosti takého druhu, že niektoré devy si k tejto uniforme dokonca obuli – biele lesklé čižmičky. Možno ešte v archívoch Slovenskej televízie zo socialistických párty, ktoré nazvali „Televízny klub mladých“ sú tieto unikáty zvečnené na celuloidovom páse. (Na doplnenie: keď som koncom deväťdesiatych rokov minulého storočia a tisícročia s dvadsaťročnou devou sledoval silvestrovský program Československej televízie, ohromne sa nan ňom zabávala a páčil sa jej. Keď som jej vysvetlil, že to je síce silvestrovský program, ale pozeráme skutočné prejavy oficiálnej kultúry – neverila mi. Na vysvetlenie: rifle boli prejavom undergroundu, teda ku nim patrila najčastejšie zelená (najlepšie celtová) bunda, dlhé vlasy a pevné topánky, kanady, prinajhoršom vysoké tenisky. A počúval sa Led Zeppelin, Alice Cooper, Queen, z našich bol vzatý milosť Marian Varga, Vladimír Mišík, či ranný Modus.
Na niektorých školách ešte v tom čase bolo nosenie riflí v rámci učebného procesu – zakázané. K tomu samozrejme patrili aj dlhé vlasy. Možno dnešní mladí neuveria, ale skutočne, ak mal niektorý študent vlasy dlhšie, musel ísť k holičovi, v prípadne neuposlúchnutia sa našiel dôvod na zhoršenú známku zo správania. Sú známe aj prípady, keď policajt (vtedy súdruh príslušník Verejnej bezpečnosti), ak sa mu nepáčil portrét kontrolovaného občana pri porovnaní s jeho obličajom v občianskom preukaze, dotyčného donútil ísť sa ostrihať pred jeho zrakom… Z ďalších škôl boli známe najmä „Chemická“ a „Lesnícka“, avšak družby so študentmi Gymnázia si až tak veľa neužívali, s malými prienikmi lások a alkoholických kamarátstiev….

(c) Anton Andrej Pižurný,
12. január 2014