Čas, ktorý plynie pred naším zrakom, môžeme vnímať aj veľmi rýchlo (od rána do večera) sa prefarbujúcim morom lístia, nad ktorým prešívajú jeseňou blednúcu modrú oblohu stehy prúdových lietadiel. Keď si prestavujeme tu, na zemi, že by sme sa v tej chvíli ocitli v tom lietadle (aká spoločnosť v ňom asi ak sedí, kam má pilot namierené…), zdá sa nám všetko relatívne.
Možno aj Einstein takto kedysi prišiel na svoju slávnu teóriu. Veď aj zvuk oného nádherného strieborného vtáka k nám doľahne s časovým posunom a na hlbokej oblohe ostáva iba pás spálených pohonných hmôt.
Potom zmizne aj ten.
Vyzerá to všetko veľmi, veľmi relatívne, až nás chytá trudnomyseľnosť, pretože sa nám zdá, že aj náš život je presne taký istý.
Hoci ďalšie a ďalšie tryskáče (možno aj s celkom iným poslaním) hučia chladnúcou nočnou oblohou. Hoci zvuk ich motorov znova a znova prichádza z veľkej diaľky…
Nič nie je relatívne.
Nič nie je nič.
AAP
foto: autor
Celá debata | RSS tejto debaty