PANDORA

Barborka sa veľmi potešila, že sa narodili tri malé zajačiky.
– Už sa neviem dočkať, kedy im narastie perie, aby som sa mohla s nimi hrať.

Po dvore sa aj múdro prechádzajú sliepky. Znášali vajíčka a kakali kde sa dalo. Keď ich však navštívila líška a jednu sliepku uchmatla, odvtedy nezniesli ani jedno vajíčko. Barborka to však rýchlo pochopila a hovorí mi.
– Ujo Tomko, to nevadí, že tieto sliepočky neznášajú vajíčka. Lebo tieto nie sú na znášanie, ale tieto sú na polievku!

„Bože, to som ja, Barborka, veď vieš, ktorá. Prečo si ma vyrástol z tej modrej sukničky, mohla som ju nosiť do školy. Bože, Ty chodíš po nebi oblečený, alebo holý ako Adam? Prečo si ich urobil v raji holých a potom sa čudoval, že sa hanbili? Budem musieť nosiť v nebi listy?
Ty asi ešte spíš, nemusíš trčať v zápche, vzlietneš si nad auta a si tam. Alebo sa premiestňuješ ináč? Piješ ráno kávu ako dospelí, či nič? Idem už do školy, lebo som musela sľúbiť na prvácku česť, že sa budem učiť, to musel každý, nás donútili, prosím Ťa, daj, nech sa chlapci polepšia, nech sú všetci ľudia šťastní, nech sa uzdravia deti a ostatné ako včera, lebo sa ponáhľam, ahoj a amen a ďakujem.“

(c) AAP