PANDORA

SPOMIENKY NA LA REUNION 2006
Dcérka

Nie všetky pláže majú biely piesok. V Saint Gilles je z rozdrvenej lávy piesok čierny. Prejdeme preto o kúsok ďalej. Je skvelé, že turistická sezóna je práve na začiatku, takže sme na pláži skoro sami. Táňa spí pod baldachýnom a ja sa pozerám na maličkého letáčika, ako skacká pred prílivovou vlnou. Myslím na svoju dcérku Tamarku Sofiu, ktorá mi nadiktovala list a poslala pekný obrázok. Myslím na to, ako ďaleko sme od seba. To ešte netuším, aká diaľka nastane, keď sa vrátim na Slovensko. Pozerám sa na vtáčika a napíšem jej túto básničku:

TAMARKE SOFII

VTÁČIK MÔJ, DCÉRKA, RADOSŤ ŽIVOTA…
TVOJE DROBNÉ SRDIEČKO
TREPOCE NEŽNÝMI KRÍDELKAMI
NA BREHU OCEÁNU.

MÁŠ EŠTE STRACH
Z HUKOTU NEZNÁMYCH VĹN
A TVOJE TUŠENIE NEDOSIAHNE EŠTE
STRIEBORNÚ DIAĽKU
TYRKYSOVÉHO
OBZORU.

JEDNÉHO DŇA
ZAČUJEŠ HLAS
A NARASTÚ
TI MOCNÉ KRÍDLA LÁSKY
KTORÉ ŤA PONESÚ
ZA SLNKOM.

BUDEŠ LETIEŤ SLOBODNÁ
A ŠŤASTNÁ ZA TÝM
HLASOM
A JA BUDEM
PLNÝ RADOSTI
V STRIEBORNEJ DIAĽKE

NAVŽDY TVOJÍM TATOM…

Idem sa prejsť po opustenej pláži. Všeličo z minulosti aj sem na mňa dolieha. Spomínam si, ako v roku 2002 zomrela moja mama. Ako niekoľko dní po jej pohrebe prišla Tamarkina mama a povedala mi, že čakáme dieťatko. Aké bolo krásne jej tehotenstvo, ako som jej nosil raňajky do postele, varil obedy, niekedy aj o dvoch chodoch. Ako pribrala 25 kilogramov a nakoniec nám na sone ruský Žid pán doktor Šapijevskij povedal, že to bude „big bejby“ a dievčatko. Ako nakoniec prišla tá chvíľa a išli sme spolu do nemocnice pod Štiavnickou Kalváriou. Ako už od obeda mala Tamarkina matka kontrakcie, ako som s ňou chodil do sprchy a masíroval ju prúdom vody. Ako sme nakoniec o ôsmej večer išli do pôrodnej sály. Ako bojovala, ako sme jej všetci pomáhali, ale stále bola málo otvorená. Nakoniec pred polnocou sa pani doktorka rozhodla a zavolala pána primára. Ten nakoniec rozhodol, že sa pristúpi k cisárskemu rezu. Rodičku odviezli do inej sály, kam som ja nesmel ísť. Bolo před polnocou, posadil som sa v zelenom plášti na chodbe pred sálou. Zadriemal som. Vtom sa otvorili dvere a ako vo filme som uvidel inkubátor a v ňom som po prvýkrát, uvidel Teba, dcérka moja. Mala si krásne súmerné telíčko, pripadala si mi ako grécka socha. Tvoju mamu tiež viezli za tebou. Položili ťa na váhu: 4, 5 kg a 53 centimetrov. Mala si husté čierne vlásky. Oči modré…

Vtedy som si spomenul, že presne v tej istej nemocnici, iba o poschodie vyššie, pred deviatimi mesiacmi umrela moja mama, tvoja babka. Tiež, keď sme od nej odchádzali naposledy z ISKy, mala modré oči. Keď som sa doma pozrel do jej pasu, mala tam uvedené: farba očí – zelenohnedá.

Hovorí sa, že v takých chvíľach do ľudí vojde Anjel.

Tamarkinu mamu s malou odviezli do izby. Pomohol som ju uložiť na posteľ. Sestrička položila malú na hruď jej matky. Tá si po narkóze oblizovala suché pery. To isté robila aj malá, ale potom si našla prsník a po prvýkrát sa napila materského mlieka. Obe som objal a tak sme zaspali do rána. Bolo 22.11. 2002. Presne v ten istý deň sa narodila aj moja staršia sestra Beatka, ktorá je vlastne najstaršou z našej vetvy po otcovi…

Po tom, ako nás pustili z nemocnice, sme malú položili presne na tú istú posteľ, na ktorej naposledy spala moja mama, než ju odviezla sanitka.

Tamarka Sofia bola potom dojčená ešte tri roky, ktoré jej dali ten najlepší základ do života. A jej oči majú dnes hnedú farbu, rovnako, ako moje…

© Anton Andrej Pižurný

(Presne pred deviatimi rokmi, 15. mája 2006 ma osud odprevadil a zavial na šesť týždňov na ostrov za Madagascarom, doprostred Indického oceánu na ostrov La Reunion – z franc. – stretnutie)