PANDORA

NESTAČÍ LEN POČUŤ

Zbierku básní „Pandorina skrinka“ Antona Andreja Pižurného ilustrovala Mária Šefferová.

Bola raz jedna krajina, kde sa voda sypala a piesok sa lial, v ktorej každú nedeľu v televízii zaznela chvíľka poézie. Nedeľná chvíľka poézie. Tak sa mi vidí, že zaznela niekedy aj inde a inokedy. No v krajine, kde sa voda neleje a piesok sa nesype, sa poézia vytratila nielen z televízie, ale takmer z celého života. Kde-tu sa v modernej dobe objaví moderná poézia: bez rýmu, bez rytmu, bez krásnych slov, roztrhaná na kusy, plná tvrdých a neláskavých výrazov, zdanlivo bez obsahu, aj keď nejaký význam musí mať každé slovo, čo niekto napíše a nebojí a odváži sa ponúknuť ho verejnosti. Akurát ani v televízii, ani v nedeľnej chvíľke o poézii nechyrovať.
I smutno, i žiaľno, ani ruku ti nemá kto podať. A tu zrazu zbadáš, že nie v televíznej, ale v Pandorinej skrinke sa niečo iskrí, niečo horí, niečo svieti, niečo žiari, niečo žiali. A celkom na dne je nádej. Anton Pižurný: Pandorina skrinka, vydalo občianske združenie Paradajz v Banskej Štiavnici roku 2013, 64 básní na 64 stranách, rozdelených na dve polovice (a dodatok Post scriptum zopár básní v próze). Aj keď všetky viny a všetky hriechy sa nestratili, no nádej stvorila lásku. V prvej, krutejšej polovici (Biela vdova) sa spomína s láskou na lásku, ktorá sa skončila, druhá polovica ju znova začína po márnych bitkách a sľubuje nezabudnúť.
Trinástu komnatu otvor len raz. Trinásty anjel je v každom z nás. Poďakuj cestou vpred ostrovu zmien. Nehraj už falošne. Pevný bod zmeň. Ó, aká to starodávna idea, ó, aká to nemoderná forma, rýmy a rytmy a poriadok a systém, takto môže prevládajúca verejná mienka zamietnuť zrozumiteľné kompozície a pekné slová. A všetko to, čo sa v dnešnej dobe, v dnešnej vraj uponáhľanej dobe bez lásky, bez dobrých a krásnych slov, bez minulosti a teda aj bez budúcnosti nenosí. Ach, nie, my nechceme žiť bez zábavy, bez ustavičného smiechu, chichotu, ba najradšej rehotu, láka nás láska na jednu noc, nie, nie láska, len sex – a potom im ostáva len bezmedzný smútok, žiaľ nad prehratým životom bez minulosti a bez budúcnosti.
Text v tejto útlej knižočke však ukazuje celkom inú cestu, myšlienka dodáva význam a dôležitosť kompozícii, viazaný verš zdôrazňuje, že poézia nie je táranie o ničom, že báseň nie je referát o skazenej duši. Ak chceš ísť vysoko, tak spoznaj hĺbku. Dno sa raz obráti a príde dážď. Čím ďalej, tým bližšie. Tak teraz trp tu. Slano a boľavo rany si stráž.

Úprimné rozprávanie je (takmer) celistvé, má hlavu aj pätu, myšlienky aj city. Nestačí len počuť. Treba aj vidieť. Nestačí len vedieť. Treba aj tušiť. Priprav sa na cestu. Novú a rovnú. To ešte nevieš, že má tvar kruhu. Kruh sa začína tam, kde končí. Štrnásta komnata.. Ešte ho autor mohol trochu formálne zjednodušiť, najmä v druhej časti (21 gramov), také pekné verše by mali zostať jasné, čisté. Sympatické pohrávanie sa so slovíčkami: Keď si láskou zmámená, to znamená, že zámena je nemilosrdná, si zranená… bojíš sa, že raz budeš láskou zmárnená? popritom aj ľahký a nežný humor či zažitá irónia osudu: Už navždy navždy. Už nikdy nikdy. A keď raz bude naša láska dojedená, dopitá a dožitá, vyberiem ja všetky flinty zahodené do žita. Máme more času, do skonania sveta. Ja mám právo dvoch hlasov a ty právo veta. To všetko dokazuje, že Pižurný vie, v čom je poézia poézie.

Áno, na dne Pandorinej skrinky je nádej.

Iva Kadlečíková

Pandorina skrinka Antona Andreja Pižurného (prvé vydanie) vyšla v roku 2013

Slovenský spisovateľ IVAN KADLEČÍK zomrel 15. júla 2014 v Pukanci.

Cestou z Banskej Štiavnice koncom júla 2015 sme sa zastavili v Pukanci u jeho manželky Ivy. V tichom dome sme si pozreli opustenú pracovňu Majstra, v ktorej si ešte občas pani Iva zahrá na klavíri. Na stole mala čerstvé vydania knižtičky dialógov otca Deža a syna Jakuba Ursínyových, ktorú vydal pán Šulík a pani Iva urobila korektúry.

Sedeli sme za stolom, v čele ktorého zostane jedna stolička už navždy opustená.

Dozvedeli sme sa aj, že Ivan Kadlečík z úcty až do konca vykal svojej manželke…

…anton a. pižurný…

Moja posledná fotka s Ivanom Kadlečíkom v KC Dunaj, Bratislava

PRED NAMI SÚ RIEKY ČASU

Končím? – pýtaš sa ma. Kto potom bude ako láska.
Budeš tam sama ležať v hrobe?
V meste, kde sa kozy pasú priviazané o susedov komín.
V tom magickom sopečnom kráteri, v tej rezonančnej skrinke naplnenej zvonmi, je azda najviac mŕtvych na Slovensku v množstve cintorínov, ktoré sú vo svahoch nad živými. Pozerajú sa na vás zhora ako ja s otcom Andrejom: jazerá Vindšacht a Klinger každú chvíľu menia farbu, sedemkrát za rok, od purpuru i ametystu cez najrôznejšie odtiene modrej, od pruskej cez kobalt až po azúr. Všade sa potkneme o balvan drahokamu, o náhrobný kameň, školu alebo dejiny.
A v nozdrách máme vzdych a výdych úzkokoľajnej lokomotívy Anče: čarovná zmes uhľového dymu a ohnivej pary s jemnou arómou rastlinného oleja. Alebo je to tvoj parfum?
Hnevy ľúbosti a ľúbosť hnevov!
Nebudeš sama ležať v noci hrobovej prikrytá lístokmi a žltými lupeňmi prvosienky v snehu, zvädnutej Primuly veris.
Z trvalého bydliska na cintoríne ti bude písať celé knihy.

Pred nami sú rieky času, netreba sa báť.

IVAN KADLEČÍK

(Mal som tú česť ako Doslov v mojej poslednej zbierke básní “Pandorina skrinka” 2013 použiť tento text Majstra)

„Pandorinu skrinku“ pre pokrstili v júli 2013 na Námestí sv. Trojice v Banskej Štiavnici s hudobníkom Petrom Janku. Foto Miro Doletina.