TAMARKA SOFIA – MOJA DCÉRA
Keď v roku 2002 zomrela moja mama, niekoľko dní po jej pohrebe prišla moja družka a povedala mi, že čakáme dieťatko.
Mala krásne tehotenstvo, každý deň som jej nosil raňajky do postele, varil obedy, niekedy aj o dvoch chodoch. Pribrala 25 kilogramov a nakoniec nám na sone doktor Šapijevskij povedal, že to bude „big bejby“ a dievčatko.
Nakoniec prišla tá chvíľa a išli sme spolu do nemocnice pod Štiavnickou Kalváriou. Už od obeda mala rodička kontrakcie, chodil som s ňou chodil do sprchy a masíroval ju prúdom vody. Nakoniec sme o ôsmej večer išli do pôrodnej sály. Stále bola málo otvorená. Pred polnocou pani doktorka radšej zavolala pána primára. Ten rozhodol, že sa pristúpi k cisárskemu rezu. Rodičku odviezli do inej sály, kam som ja nesmel ísť. Bolo pred polnocou, posadil som sa v zelenom plášti na chodbe pred sálou. Zadriemal som. Vtom sa otvorili dvere a ako vo filme som uvidel inkubátor a v ňom som po prvýkrát, uvidel Teba, dcérka moja. Mala si krásne súmerné telíčko, pripadala si mi ako grécka socha. Tvoju mamu tiež viezli za tebou. Položili ťa na váhu: 4, 3 kg a 54 centimetrov. Mala si husté čierne vlásky. Oči modré.
Presne v tej istej nemocnici, iba o poschodie vyššie, pred deviatimi mesiacmi, umrela moja mama, tvoja babka. Tiež, keď sme od nej odchádzali naposledy z ISKy, mala modré oči. Keď som sa doma pozrel do jej pasu, mala tam uvedené: farba očí – zelenohnedá.
Hovorí sa, že v takých chvíľach do ľudí vojde Anjel.
Tamarkinu mamu s malou odviezli do izby. Pomohol som ju uložiť na posteľ. Sestrička položila malú na hruď jej matky. Tá si po narkóze oblizovala suché pery. To isté robila aj malá, ale potom si našla prsník a po prvýkrát sa napila materského mlieka. Obe som objal a tak sme zaspali do rána. Bolo 22.11. 2002. Presne v ten istý deň sa narodila aj moja staršia sestra Beatka, ktorá je vlastne najstaršou z našej vetvy po otcovi.
Tamarku sme neskôr pokrstili v kostole svätej Kataríny, tzv. „Slovenskom“ v Banskej Štiavnici na Sofiu. Pamätám si, že keď som ju niesol od krstu, pred východom z kostola urobil vzdušný vír z bielych holubích pierok krásny kruh, ktorý sme prekročili…
Po tom, ako nás pustili z nemocnice, sme malú položili presne na tú istú posteľ, na ktorej naposledy spala moja mama, než ju odviezla sanitka.
Tamarka Sofia bola potom dojčená ešte tri roky, ktoré jej dali ten najlepší základ do života. A jej oči majú dnes hnedú farbu, rovnako, ako moje.
© anton a. pižurný
(z pripravovaného rukopisu Zlatá skrinka)
Celá debata | RSS tejto debaty