PANDORA

SLOVENSKÉ DIEVČA NA MAĎARSKEJ BANKOVKE

🙂

Motto:
„Pomôžte nám nájsť to miesto, kde sme sa narodili, kam sa raz aj vrátime, keď už spoznáme všetko a všetkých, ktorých spoznať treba, keď sa naučíme zlých sa nebáť a so živým srdcom napiecť chleba.
To miesto, okolo ktorého desaťročia chodíme, to miesto je osvetlené vnútorným okom tých po nás a preto navždy pred nami. Keď ťa známy pohľad sladko omámi, ešte nemusí ísť o lásku, to dieťa večne plačúce a slabé, o lásku tela.
To predsa Duch hľadí očami krásnych dievčat…“ (ap)

🙂

Krásna tvár v súčasnosti sa zdá byť veľkou devízou. Titulné stránky časopisov, rozhovory (niekedy v užších inteligenčných mantineloch…), ale v každom prípade pekná ženská tvár je objektom, ktorý si právom zasluhuje pozornosť nielen médií. Pekná Slovenka (veď tie naše majú lásku aj v národe – S/love/nky…) Sklenaříková je zvečnená maľbou na trupe lietadla. Celý svet pozná nádherné devy z krajiny pod Tatrami. Áno, v súčasnosti. Ale v neďalekej minulosti sa chvie príbeh, o akom sa súčasným modelkám hádam ani nesníva….

Celý príbeh sa začal na Veľkonočnú nedeľu v roku 1939. Práve vtedy do obce Bíňa, neďaleko Želiezoviec, pricestoval z Budapešti známy maliar a grafik Koloman Moskó. Na tento sviatok sa mladí ľudia zhromaždili v nádherným krojoch pred kostolom. Pozorný pohľad umelca sa sústredil aj na ušľachtilé črty miestnych dievčat. Keďže mal vždy pri sebe fotoaparát, pohotovo zvečnil niektoré z nich.

Po svojom návrate do Budapešti vyvolal filmy. Zvlášť ho zaujal portrét istého dievčaťa. Poslal preto stručný list s fotografiou vtedy ešte neznámeho dievčaťa riaditeľovi miestnej školy do Bíne. Tak sa dozvedel, že dievča na fotografii je 16-ročná Valika RUDASOVÁ, žiačka miestnej školy. Ešte v tom roku sa mu podarilo dostať súhlas Valikiných rodičov. O dva týždne sa vybral do Bíne, kde namaľoval jej portrét. A potom to prišlo. Valikini rodičia podpísali oficiálny súhlas s tým, aby sa portrét ich dcéry mohol objaviť na vtedajších papierových platidlách – bankovkách.

Prešlo niekoľko mesiacov. Prvé bankovky s Valikinou podobizňou boli vydané už v roku 1940 a používali sa na celom území vtedajšieho Maďarska. S malým oneskorením, až v apríli 1941 na nemalé prekvapenie Valiky a jej rodičov prišla poukážka z Maďarskej národnej banky so sumou 1000 pengó. Bol to „honorár“ za to, že jej portrét bol na platnej bankovke s nominálnou hodnotou 2 pengó. Na tie časy to bola nemalá suma a Valika si za ňu kúpila kompletné zariadenie do obývacej izby.
Portrét Valiky Rudasovej sa objavil znova aj na devalvovaných bankovkách s povojnovým dátumom 1945, v hodnote stotisíc pengó, a ešte raz v roku 1946 s inou nominálnou hodnotou.

Osud zavial Valériu Rudasovú po útrapách druhej svetovej vojny až do obce Lelkovce pri Brne. Tam si našla prácu u istého MUDr. Viléma Goldflama. Tu si našla aj svojho životného partnera a v moravskej metropole prežila zvyšok svojho života.

🙂

Pani Valéria Rudasová – Malá už nežije, ale krásu dolnohronských dievčat svojím portrétom navždy zapísala nielen do pamäte numizmatických zberateľov. Nuž, je to tak, krása nepozná hranice, tie skôr určujú politici…

P.S. Nezabudnime na to, že srdce je jadro, ktorého rozbitím môžu vznikať vojny…

Anton A. Pižurný,
reprofoto: a.a.