PANDORA

TOPÁNKY

Môj otec Anton bol zverolekár. Vyštudoval vo Viedni. Niekedy mi ukazoval aj fotografiu, na ktorej v bielom plášti lieči slona. Staral sa o zvieratá v celom našom okrese a občas ma cez prázdniny zobral so sebou na výlet.
Narodil sa v Seredi, kam sme občas zašli. Pamätám si, ako ma tam raz zatvorili do jednej izby s niekoľkými pármi topánok, pretože som si vtedy ešte nevedel uviazať šnúrky. Povedali:

– Tu budeš zatvorený dovtedy, kým na všetkých týchto topánkach nezaviažeš šnúrky!

Zdalo sa mi to veľmi nespravodlivé a hlúpe, veď zaväzovať topánky by som sa určite raz naučil aj bez toho, aby ma niekam zatvorili. Ale oni boli neoblomní. Zbytočne som vyklopkával na dvere, búchal.

Najskôr som si teda dôkladne poobzeral izbu. Bola to veľká miestnosť so starým nábytkom, ktorá mala zvláštnu vôňu. Všade boli čipkované dečky a veľké knihy. Prechádzal som sa po izbe a šomral som si, že som sa mohol hrať vonku na dvore, pod krásnymi morušami, ktoré sme volali drevené jahody.

Potom ma to omrzelo a začal som byť hladný. Čupol som si k topánkam a hľadel som na ne. Pekne v rade naukladané tam stáli, vedľa nich spustené šnúrky. Mužské, aj ženské. Chytil som do ruky prvú topánku. Čo teraz? Veď ja vlastne naozaj neviem, ako sa zaväzujú! Našťastie som aj ja mal obuté topánky so šnúrkami. Opatrne som si začal rozväzovať jednu topánku a snažil som sa zapamätať si to, ako bola uviazaná. Pomaly som si ju celkom rozviazal. Obliala ma horúčava. Topánku som mal rozviazanú, ale som veru neprišiel na to, ako sa zaväzuje.

Mal som ešte druhú topánku. Tú som ale nerozväzoval, len som si jej mašličku dobre obzeral. Na nič som neprišiel. Vzdychol som si a postavil som sa, s jednou topánkou zaviazanou. Podišiel som k oknu. Vonku sa už pomaly začalo stmievať a mne veru v bruchu riadne vyhrávali Cigáni. Bolo mi do plaču, ako môžu byť takíto…

Urobil som posledný pokus. Vzal som do rúk jednu ženskú topánku a snažil sa rozpamätať sa, ako mi to predtým ukazovala sestra. Šnúrka sa všelijako krútila, hrčkala.

A zrazu, ani neviem ako, podarilo sa mi urobiť na topánke slučku, ako bolo treba. Takmer som nedýchal. Vzal som druhú topánku. Nerozmýšľal som, len som sa snažil popamäti zaviazať mašličku. Podarilo sa!

Nakoniec som zaviazal šnúrky na všetkých topánkach. Poslednú som si zaviazal aj vlastnú topánku na nohe. Postavil som sa, pekne som všetky topánky zarovnal. Zabúchal som na dvere a zavolal som.

– Hotovo!

Začuli ma a kľúč zahrkotal v zámke. Strýko skontroloval topánky, usmial sa a povedal:

– Už musíš byť aj dosť hladný, choď do kuchyne.

Pyšný na seba som sa vybral do kuchyne, kde teta predo mňa položila tanier s fantastickou sviečkovou (dlho som nechápal, čo má toto výborné jedlo spoločné so sviečkami) a piatimi domácimi knedľami. Napráskal som sa až mi bolo zle. Vyšiel som pred dom na dvor a sadol som si na lavičku pod morušu. Už sa zotmelo a ja som v bzukote včiel zhlboka vdychoval omamnú vôňu. Leto bolo voňavé a krásne. Bol som celý uveličený, až som nakoniec na tej lavičke zaspal…

© anton a. pižurný
(Biela skrinka, úryvok)