Rozbehol som do záhrady za domom. Za ňou tiekol potok, ktorý sa volal Čistá voda. Mihali sa v ňom jalce. Na druhom brehu bol malý biely domček, od ktorého sa šírila zvláštna sladkastá vôňa. Bola to pálenica, v ktorej robili z ovocia pálenku. Najčastejšie asi slivovicu, pretože dno potoka bolo plné slivkových kôstiek. Ale rybám to asi chutilo. Chytal som ich do ruky, pričom ma tie kôstky pichali pod nohami.
Voda bola riadne studená, kúpať v nej sa dalo iba v letných horúčavách, keď som si dolu, pod záhradnou bránkou urobil z kameňov malú hať, ktorá zadržiavala vodu. Moja mama tam tiež chodievala právať.
Pred záhradnou bránkou sa pásavali husi, ktoré mi tak zahatali cestu k potoku. Boli veľmi nepríjemné, sklonili dlhé krky k zemi, syčali a čaptavo bežali ku mne. Chceli ma uštipnúť. Preto som radšej potom okľukou prešiel k potoku.
Nad potokom smerom k Sitnu boli dovtedy pre mňa neprebádané územia. Niektoré názvy som si ale zapamätal: Na štráte, Štádlov, kopec Hlava, lúky Noviny, Mesiac kameň… Vedel som, že tam niekde pod Sitnom máme lúky, ktoré sa pravidelne kosievali. Smerom k Sitnu boli Majere, kde sa narodila moja stará mama, ktorá bola najlepšia na celom svete. Nikdy nikomu neurobila nič zlé, hoci mi vedela riadne zahroziť zohnutým ukazovákom, keď som už bol naozaj neposlušný:
– Ty ty ty, jedon!
Ale potom ma zavolala k obedu, kde na stole voňali bryndzové halušky. Také dobré halušky, aké som dodnes nikde nikdy nejedol. Nebol som veľmi veľký jedák, ale z týchto som si dal vždy dupľu. Boli nielen s uškvarenou slaninkou, ale najmä s cibuľkou upečenou do sladkava. A keď som si za tým zapil pohár kyslého mlieka od kravky Ruženy, nezostávalo mi nič inšie, len ísť dozadu za dom, pod veľký orech pri potoku, vyvaliť sa podeň a hľadieť na oblaky, ktoré vytvárali rôzne tvary a postavy: dával som im mená podľa toho, čo mi pripomínali. Niektoré boli ale naozaj strašidelné, bál som sa ich. Pod orechom bzučali muchy a včely, ležal som na mäkkej hline, opretý o kmeň a premýšľal som o tom, ako je na svete, prečo sú niektorí ľudia na seba zlí.
Zaspal som. Snívalo sa mi, že som v potoku chytil do ruky krásneho veľkého jalca, ktorý sa mi mocne mykal v dlaniach a stará mama nám ho upiekla na večeru. Tešil som sa, že som trocha užitočný a že mi stará mama povie oné:
– Ej ty, si ty veru šikymik kaľavný!
…Prebudil som sa na syčanie husí a preto som radšej pomaly vo Vietnamkách vošiel do studenej vody potoka. Kráčal som po šmykľavých kameňoch jeho koryta a hľadal som veľké ryby. Boli tam však stále len malé hrúziky, ktoré boli veľmi klzké a zle sa chytali medzi prsty spod koreňov starých vŕb, ktoré rástli na brehoch. Niektorí chlapci ich chytali tak, že ich pod kameňmi prudko napichovali na vidličku, ale to sa mi zdalo príliš kruté.
(c) Anton Andrej Pižurný
Spriadanie myšlienok
úryvok z pripravovaného rukopisu
Celá debata | RSS tejto debaty