Andrej Kmeť bol človek, o ktorom sa v Prenčove vyjadrovali vždy s úctou. Ja som o ňom vedel len to, že kedysi bol kňazom v kostole Svätého Mikuláša. Aj to, že bol botanikom a archeológom, že dokonca našiel kostru mamuta a v kameňoch odtlačky nôh obrov, ako aj oceľové zámky na zamknutých ľudských čeľustiach.
To už bolo zaujímavejšie, pretože hoci som sa niektorých tých vecí bál a ľudia vraveli, že Kmeťa považovali za bosoráka, môj otec mal doma nádherný krčiažtek. Našiel ho kdesi, keď robotníci kopali kanál a otec zbadal, ako z hrudy hliny vytŕčalo uško. Skočil do jamy, hrudu vzal, očistil ju a v rukách sa mu objavil ručne vyrobený džbánik. Ukázal ho priateľovi historikovi a ten mu potvrdil, že nádoba pochádza z mladšej doby kamennej. Otec mi ukazoval, kde robotník zaťal motykou a v džbáne urobil škáru. Ale najlepšie bolo keď mi hovoril:
– Pozri sa sem, k tomuto ušku. Vidíš, tu je odtlačok prsta pravekého človeka, ako sa mu pošmykol prst, keď ručne modeloval tento džbánik.
A naozaj. Bol tam odtlačok prsta pravekého človeka, ktorý žil pred mnohými a mnohými rokmi. To mi vždy rozbúchalo srdce. Neskôr otec dal do džbánika bronzovú náušnicu s kusom pazúrika, ktoré tiež kdesi našiel, a odložil to do vitríny. Keď nikto nebol doma, opatrne som bral džbánik, náušnicu a pazúrik do rúk a predstavoval som si pravekých ľudí. Vtedy som už čítal knihu Lovci mamutov. Často som potom chodil s kamarátmi do „Štrkovej bane“ kde sme vždy našli plno črepov, úlomkov na kopci v čiernych jamách, o ktorých vraveli, že sú to praveké obilné jamy, alebo hroby.
Vtedy som u starého otca v skrini objavil knihu Andreja Kmeťa „Veleba Sitna“. Bola to veľmi zaujímavá kniha, hoci som všetkému nerozumel. Boli tam však rôzne obrázky (aj tá kresba so zámkami na ľudskej čeľusti) a fotografie Kmeťa.
Raz, keď bol dedo kdesi na návšteve, som sa prehrabával vo veľkej „šuplotkasni“, kde mal uložené svoje veci. Všelijaké popísané zošity, kalendáre, staré fotky. Našiel som tam aj jednu fotografiu, ktorú som ukázal mame.
– Pozri mami, našiel som celkom peknú fotku Andreja Kmeťa.
Mama vzal fotografiu do rúk, chvíľu na ňu hľadela a potom sa usmiala:
– To nie je Andrej Kmeť, ale tvoj dedo…
Na tej fotografii vyzeral dedo, akoby Andrejovi Kmeťovi z oka vypadol. Celkom sa podobali. Vŕtalo mi to hlavou, ale mama už nič viac nepovedala, iba sa stále tak zvláštne usmievala…
© anton a. pižurný
Spriadanie myšlienok
Úryvok z pripravovaného rukopisu
Citát z Kmeťovej knihy „Veleba Sitna“ o zámkach na ľudskej čeľusti: „…Asi na pol ceste od Prenčova ku Sitnu, nad dolinou Bardínovou, na východnej časti Bohojo vršku, nosiacej meno Ptáčnik, našli traja hospodári prenčovskí 8. októbra 1901 v hrobli medzi kamením, spodniu čelusť čili sánku človečiu, na nejž na jej pravej strane zavesené a zamknuté sú dve zámky, ako na pripojenom obraze pri č. 1., 2. a 3. z rozličných strán vidíme…“
Celá debata | RSS tejto debaty