PANDORA

Sestra Renatka ma cez prázdniny na Prenčove učila všeličomu. Bola staršia, múdra a mnohé mi vysvetľovala. Teda skoro všetko, na čo som sa jej pýtal. Aj o tom, ako je to medzi chlapcami a dievčatami.

Raz povedala, že ukážeme starej mame a deduškovi, akí sme šikovní a že sa vyberieme na hríby. Vzali sme si košík, nejaké jedlo, pitie a išli sme. Najprv cez Čistú vodu popri pálenici na Majere, kráčali sme nádherným chrámom lesov pod Sitnom, nad našimi hlavami plynul mäkký čas v podobe bielučkých oblakov na krásnom modrom oceáne. V sviežom náručí riedkeho dubového lesíka sme sa na chvíľu ochladili pri studničke a potom sme sa vybrali hlbšie do hory. Hríbov však akosi nebolo.

– Renatkááá, našiel som!

Zavolal som sa sestru, keď som zbadal krásne biele hríby. Renatka rýchlo pribehla ku mne, chvíľu skúmavo hľadela na môj nález. Potom sa usmiala na mňa, čupla si, hríby opatrne vytrhla a vložila ich do košíka.
Cítil som sa ako boháč a veselo sme sa pobrali ďalej. Asi sme si nevybrali najlepší čas. Lebo sme už žiadne hríby nenašli. Ale nevadilo nám. Niekoľko krásnych sme už mali v košíku a bol čas pomaly sa poberať domov. Renatka bola smelá a viedla nás neomylne horou. Zdalo sa mi však, že tie miesta sú celkom neznáme a spomenul som si, že tu kdesi aj Kmeť našiel tú lebku s dvomi zámkami na čeľusti, tak mi nebolo všetko celkom jedno.

Sestra išla smelo vpred, tak som veril, že vie, kam kráčame. Po čase som si však všimol, že sa akosi často obzerá dookola. Začal som ju podozrievať, že sme zablúdili. Renatka sa však tvárila hrdinsky, tak som jej veril. Po čase chodenia sme však vyšli na akúsi lúku.

– Tu sme ale predsa už boli…

Veru, zablúdili sme. Vybrali sme sa preto celkom iným smerom a naozaj! Konečne sme našli starú asfaltku a zbadali sme aj Sitno. Podľa neho sme sa asfaltkou pustili smerom, kde sme si mysleli, že je Prenčov. Boli sme už aj poriadne hladní a smädní, lebo sa nám už všetko minulo. A vtedy Renatka vymyslela, že ma naučí Archimedov zákon, hoci sme sa ho mali učiť až o niekoľko rokov. Keď sme zbadali prvé domy Prenčova, už som vedel „Teleso ponorené do kvapaliny“. Keď sme pri zapadajúcom Slnku vchádzali do nášho dvora, už som vedel aj „je nadľahčované silou, ktorá sa rovná váhe kvapaliny telesom vytlačenej“. Naša dobrodružná výprava sa skončila šťastne. Pyšne sme išli za deduškom a ukázali sme mu náš úlovok. Pozrel sa do košíka a zahundral:

– Vy sprostáke, čo za huby ste to priniesli?

To nás tak urazilo, že Renatka hodila košík na gang a odvtedy sme deduška volali „dedo“.

(c) anton a. pižurný
Spriadanie myšlienok