PANDORA

Bola sobota. Stará mama robila parené buchty, ktoré vždy boli hojne posypané makom a práškovým cukrom, poliate roztopeným maslom. Polievku varila vajíčkovú a tú som veru ja priam neznášal, až ma z nej napínalo. Preto som sa schoval do drevárne, vyliezol som až celkom hore k streche. Stará mama vyšla na priedomie:

– Tonkoo, kde sííí? Obééd!

Ostal som potichu, lebo hoci som bol hladný, nechcel som jesť tú polievku. Stará mama si zaclonila rukou oči a pozorne sa poobzerala po dvore. Zadívala sa aj do drevárne. Zdalo sa mi, že ma vidí. Ani som nedýchal. Po chvíli sa usmiala, zahrozila ukazovákom a vrátila sa do domu.

Opatrne som zliezol dolu a prikrčený som sa popri malinčí zakrádal k domu. Cez okno som videl, že dedo sa už najedol a ľahol si na posteľ. Vošiel som do kuchyne, umyl som si ruky v lavóre na stojane veľkým hranatým mydlom a potom som si ich utrel do hrubého ľanového uteráka. Vošiel som do izby. Stará mama ma dobre poznala. Polievku mi nenabrala. Na tanier naložila tri velikánske buchty, riadne ich posypala cukrom s makom a poliala maslom. Spomenul som si, ako mi mama hovorila, že keď boli kedysi deti zlé, alebo nechceli spať, navarili im „makovýho odvaru“ a hneď zaspali. Nevedel som, čo je makový odvar. Prisunul som si ťažkú stoličku ku stolu. Dedo na ten zvuk otvoril jedno oko, pozrel na mňa, zachrchľal, obrátil sa na bok ku stene a zachrápal. Pustil som sa do prvej buchty, keď sa vtom ozval hlasný výbuch, až okná zarinčali. Dedo sa hneď posadil na posteli a prekvapene hľadel von oknom.

– Kieho anciáša sa to deje?! Čo sme na Pijáve?

Strčil nohy do vlastnoručne vyrobených kožených papúč pri posteli a podišiel k oknu. Hľadel na ulicu, kde sa zbiehali ženičky k susedovie domu.

– Stará, nože choj pozrieť, čo sa to deje!

Stará mama si prehodila cez hlavu ručník a išla von. Vrátila sa asi o pol hodiny. Ja som už buchty dojedol a čakali sme, čo nám povie. Mňa ale poslala, aby som sa išiel hrať do záhrady. Vyšiel som teda von, ale cez záhradu som išiel k ceste, kde stáli v hlúčiku ženičky.

– Ježišukriste, prečo to len urobil?

Nedozvedel som sa vtedy, čo sa stalo. Až potom, keď prišla moja mama, stará mama jej v zadnej izbe hovorila, čo sa stalo. Ja som sedel na priedomí na lavičke na gangu a počul som ich cez otvorené okienko. To bol sused Jano oproti, ktorý robil na družstve s dynamitom, s ktorým na poliach výbuchmi rozhadzovali hnoj. Rád si vypil a potom mával čudné myšlienky, vraj ho život nebavil. A tak si na hruď zavesil niekoľko šúľkov dynamitu a zapálil šnúru. Celkom ho to roztrhalo a jeho hlavu vraj našli na druhej strane potoka.

Táto udalosť mnou zamávala, najmä keď ešte potom povedali, že to nebolo po prvýkrát, ale že raz to už skúšal tak, že sa hodil na zapnutú cirkulárku, ale vtedy to ešte prežil. Niektorí ľudia sú naozaj veľmi čudní…

(c) anton a. pižurný
SPRIADANIE MYŠLIENOK