Keď dnes človek vyrečie slovo, ostáva to (najmä v našich zemepisných šírkach) v rovine nezáväznej konzumácie prežitého, za ktoré nikto nenesie zodpovednosť, tí trocha prefíkanejší prinajlepšom použijú „Litera scripta manet“ a tí, ktorí si to slovo zaslúžia, – tí mlčia.
Ten, kto mlčí, o tom svedčí buď jeho vlastný strach (a má teda aj napriek „výrečnosti“ patrične obmedzenú slovnú zásobu), alebo mlčí vznešene, pretože nie je vhodná doba. Pýtam sa, kedy tá vhodná doba je? Až keď nás to všetkých zabije? Keď už nebude ani toho, aby povedal to posledné Amen?
Ten, kto tára, tomu sa žije ako psovi s večnou kosťou konzumu v papuli. Musí tárať, pretože iba tak sa mu dá porozumieť pomedzi ostré zuby a žuvanec.
Ten, kto si slovo neváži, tomu je zbytočné sa aj modliť, pretože jeho zvukový prejav nemá nič spoločné s úctou k slovu, ktoré deklamuje a čestné slovo má pre neho podobu odhodenej servítky vedľa zamasteného taniera.
(Anton PIŽURNÝ, 2005)
Celá debata | RSS tejto debaty