Okolie Banskej Štiavnice je známe svojimi prekrásnymi jazerami. Volajú ich tajchy a boli vybudované pre potreby baníkov, ktorým pomáhala voda z nich poháňať stroje. Kolpachy, Hodrušské, Richňava, Počúvadlo… Kedysi ich bolo viac než dvadsať. Hádam najznámejším bolo a je Počúvadlo. Je rovno pod Sitnom a je na ňom asi najviac chát. Vravievalo sa, že v ňom je najstudenšia voda. Náš otec v tom čase pracoval ako okresný veterinár a tí mali chatu práve na Počúvadlianskom jazere. Bola niekoľko minút od hrádze jazera, v dolinke, nad ktorou bola pekná studnička v domčeku so strieškou, k nemu bol na reťazi pripevnený plechový hrnček, aby si každý mohol nabrať výbornej vody a napiť sa.
Počúvadlo je zvláštne jazero. Nad ním sa čnie bájne Sitno s jeho rytiermi a Kmeťom, na jeho brehoch chodia ľudia s langošmi, s pivom a so zmrzlinou. Od bufetu pod dubami znejú songy ako „Lady karneval“ Gotta, alebo „Pod tou skálou, kde proud řeky šumí“ Vondráčkovej, tú ma dokonca sestra Renatka naučila hrať na španielskej gitare. Bol to môj prvý umelecký hudobný počin. Potom sa na mňa nahnevala, lebo som na jej španielku namaľoval čierny znak hippies, nevedel som síce presne, čo znamená, ale páčilo sa mi to. Založil som si tmavé okuliare, gitaru zavesil na krk a už som bol hviezda. Prechádzal som sa po brehu Počúvadla, potkýnal som sa o korene v chodníku a ukradomky som sledoval, ako niektoré baby, ktoré ležali na chrbte, mali rozopnuté podprsenky.
Počúvadlo má vraj najstudenšiu vodu zo všetkých štiavnických tajchov. S Renatkou sme sa smiali a dodnes si vravievame:
– Tak čo, voda na Počúvadle je studená?
– Ale nie, čoby! Vôbec nie je studená. Je ľadová!
Ľudí tam bolo toľko, že až do seba narážali. Pokojne stáli v dlhých radoch na limonádu, langoše a varenú kukuricu. Dlhé rady boli aj pred požičovňou člnkov. Vodné bicykle vtedy ešte neboli. Člnkovanie na jazere sa mi zdalo nesmierne dobrodružné. Ale moji starostliví rodičia ma veru na čln nepustili. Tak som sa vozil na starej nafukovačke. Raz ma veľmi nahnevali, lebo mi nedovolili ísť na nej do vody. Od zúrivosti som sa až rozplakal, hoci som mal od zimy fialové pery. Ale neďaleko visela zo stromu skvelá hojdačka, z ktorej sa pri troche odvahy dalo skákať do vody. Len ma rodičia nesmeli vidieť.
Otec prišiel na tie časy na skvelý obchodný ťah. Keďže sme doma mali niekoľko stromov marhúľ, aj na Počúvadlo sme si ich priniesli pár bedničiek. A môjmu dobrému tatovi napadlo zatiahnuť našu Oktáviu až celkom ku pláži so slniacimi sa, otvoril kufor na aute, pripravil si papierové vrecúška a zavolal:
– Marhule, marhule na predaj!
Ľudia okamžite zareagovali a hneď sa stavali do radu za naše auto. Marhule boli za chvíľu všetky predané. V tom čase to asi nebolo celkom legálne, ale na nás zavial akýsi slobodný, podnikateľský duch a boli sme všetci spokojní. Aj my, aj turisti.
(c) anton a. pižurný
SPRIADANIE MYŠLIENOK
úryvok z pripravovaného rukopisu
Celá debata | RSS tejto debaty