PANDORA

     Ako miazga z poraneného stromu z teba vyteká životná sila a strom, ktorý ešte mohol dávať ovocie, pomaly vyschýna. Jeho koruna sa mení na strieborné pavúčie siete, ktoré ešte zachytia trocha múdrosti, ale jeho prázdne srdce, ktoré ešte nedávno prekypovalo zbytočnou Láskou a Duša ako vecheť už netvoria pevné body.

     Všetko raz pominie, ak si niekto myslel, že to my nie, práve ten pôjde prvý. Poslední budú prvými a tí prví ešte pred nimi. Plahočíme sa vo vzťahoch, veríme, nenávidíme. Jeme „Lásku“, pijeme vzduch, to všetko na úver. Deň má práve toľko hodín, koľko si urobíme placebo nádejí:

– Nové nádeje. Nové deje. Dokedy? Kým nás to konečne všetkých pochová? Sme necitliví, slepí, hlúpi? Trpíme, lebo nás tí druhí nemilujú, alebo milujeme, aby tí druhí trpeli?

„V jaskyni kajúcna Magdaléna činí pokánie, ktorej bolo odpustené mnoho hriechov, lebo veľmi milovala“.

     V tomto svete už nejestvuje láska? Existujú už len vzťahy? Naozaj sa bojíme pozrieť nahor, kde tá skutočná láska je? Ale v tomto svete jestvuje láska.

Je najväčšia a najmocnejšia.

Iba to už nie je láska sama o sebe, ale láska k niečomu. Nie niekomu.

Ten, kto stratí nádej, ten už viac nemá čo stratiť.

Ten, ktorý živí v sebe nádej, môže získať miesto na kríži, ale tam sa bez pokory nedostane.

        Podľa gréckej mytológie zvedavá Pandora napriek zákazu bohov otvorila viečko na skrinke, z ktorej vyletelo všetko zlo sveta a keď v strachu rýchlo viečko prichlopila, na dne skrinky zostala ukrytá nádej.

Nad zlom sa nedá zvíťaziť, nesmie sa však prestať proti nemu bojovať.

Pandorinu skrinku dnes drží v rukách Láska…

(c) anton a. pižurný