….Rieka Hron plynie už dlhé stáročia. Panta rhei – všetko plynie – ako napísal starogrécky filozof Herakleitos. Na brehu Hrona však sedával aj iný filozof, Marcus Aurelius Antoninus (* 26. apríl 121, Rím – † 17. marec 180, Vindobona – teraz Viedeň). Približne v poslednom desaťročí svojho života po grécky napísal 12 kníh filozofických meditácií Τὰ εἰς ἑαυτόν (Ta eis heauton – v slovenčine vyšlo ako Myšlienky k sebe, tradičný preklad je Hovory k sebe samému), časť vznikla na území dnešného Slovenska, niekde pri Hrone. Aureliove Myšlienky som našiel v našej knižnici a ako chlapec som si v nich rád listoval.
Všetko sa mení, iba zmena je večná. Ten chlapec je vo mne navždy. Ten chlapec má svoje archetypy zakódované ako najpevnejšie body aj vo chvíľach, keď Osud zamáva ohnivými krídlami a zdá sa, že z hlbokej vody Márnosti už niet úniku.
S kamarátmi som sa rád hral na stávky. Napríklad sme kdesi naďabili na starú vahadlovú studňu. Zdala sa celkom zachovalá. Bola dosť hlboká, ale ja som sa s Janom stavil, že do nej vleziem a potom ma vytiahnu. Tak sa aj stalo. Sadol som si na vedro a chalani ma pomaly spustili. Ocitol som sa v hlbokej vlhkej šachte, až som sa dotkol dna. Bolo suché. Zavolal som hore na chalanov, aby ma vytiahli. Ale Jano povedal niečo smiešne a všetci hore sa začali smiať a nevládali ma vytiahnuť. Potom sa trocha upokojili a ťahali ma ďalej. Niekoľko metrov pred ústím sa však znova začali smiať a skoro som spadol späť. Všeličo mi vtedy prebehlo mysľou. Z posledných síl som sa zaprel plecami a nohami o drapľavé steny studne a nakoniec sa mi podarilo odtiaľ vyškriabať.
Stavil som sa aj, že zleziem z Ernestíninho mosta v Želiezovciach na jeden z pilierov. Zavesil som sa za ruky a skočil som naň. Podo mnou šumela hnedá voda, ocitol som sa v tajomnom svete. Vychutnával som si to. Aj odtiaľ som sa musel dáko dostať späť. Ale chalani mali krátke ruky a skočiť do vody som sa bál. Sedel som na pilieri a premýšľal som. Nakoniec som si spomenul, že kdesi v drevárni máme povrazový rebrík. Jano sa preň aj rozbehol a priniesol ho. Podarilo sa mi vyliezť späť na most. Stávku som vyhral.
……….Najzvláštnejšie som sa však cítil, keď som sa kúpal v Hrone a nad mostom som objavil do dna zaborený veľký kmeň stromu. Doplával som k nemu, vyliezol som naň a chvíľu som sa slnil. Potom mi napadlo, že ho skúsim podplávať. Skočil som do vody a ponoril som sa. Oči som mal zatvorené, preto som hmatkal po kmeni a po dne. Podarilo sa mi podplávať ho a vynoril som sa na druhej strane. Rozhodol som sa, že to skúsim ešte raz. Ponoril som sa, ale prúd vody ma zacvikol medzi kmeň stromu a dno! Brucho a hruď som mal pevne uväznené. Mykal som sa, ale čím viac som sa snažil, tým hlbšie som sa dostával pod kmeń. V tej chvíli som si uvedomil, že sa môžem utopiť. Hoci som bol pod vodou, cítil som, akoby ma zalial pot. Znova mi všeličo prešľahlo mysľou. Topil som sa.
Pomyslel som si na svojich rodičov, svoje sestry, že ich už nikdy neuvidím. A v tej chvíli ma akoby schytila mocná ruka a vytrhla ma spod kmeňa stromu. Vyplával som na breh s oškretou hruďou, zadychčaný som sa posadil a dodnes neviem, čo sa vtedy vlastne stalo…
© anton a. pižurný
Biela skrinka (úryvok z pripravovaného rukopisu)
Celá debata | RSS tejto debaty