PANDORA

MALINOVÝ OSTROV I.

Najlepšie mi cez prázdniny bolo v našom Schubertovom parku, ale raz sa rozhodlo, že pôjdeme do Tatier. Cesta bola nudná, strašne dlho sme sa teperili na našej staručkej modrej Octávii. Ale potom to bolo celkom zábavné, lebo to sme museli stáť, aby si autíčko „oddýchlo“, to sme museli ísť cikať, to sme jedli.

Nakoniec sme úspešne dorazili do cieľa našej cesty. Volalo sa to chata Šalov v Starej lesnej pod Tatrami. Chata bola medzi dvoma potokmi a jej meno na štíte bolo poskladané zo zelených fľašiek, lebo Šalov bola dedinka pri Želiezovciach, kde pestovali dobré hrozno a robili z neho také výborné víno, že ho prišiel ochutnať aj Alexander Dubček a môj otec bol pri tom.

Otec si išiel hneď ľahnúť, lebo bol unavený. Mama potichu povedala sestrám, že ho bolí srdce, začul som to.

Keď sme sa vyložili, išiel som na prieskum poza chatu. Kdesi v diaľke som videl krásne štíty. Spomenul som si, ako sme sa s kamarátmi smiali, že skaly na tie vysoké vrchy museli voziť na nákladných autách, ktoré sa volali Tatra a preto potom podľa nich pomenovali Tatry.

Vzduch tam bol prísny, ale krásne voňavý. Mocne som ho dýchal, až sa mi zakrútila hlava. Mám veľmi rád byle trávy, stromy, vodu, vtáčiky. A toho všetkého tam bolo neúrekom. Vyzul som si šľapky a vstúpil som do potoka. Nebol studený, ale ľadový. Spomenul som si ale na zálesáka Rolfa a hrdinsky som kráčal po jeho šmykľavých kameňoch. V krištáľovo čistej vode sa rýchle ako myšlienky mihali krásne pstruhy.

Potok sa na jednom mieste rozdelil a obmýval malý ostrovček. Vystúpil som naň s nohami stuhnutými od ľadovej vody. A vtedy som zbadal, že na ňom rastú maliny! Boli veľké ako palec, nádherne voňali a chutili ako leto. Rozhodol som sa, že toto tajomstvo Malinového ostrova si zatiaľ nechám pre seba…

(c) anton a. pižurný
BIELA SKRINKA, pokračovanie nabudúce.

(P.S. Boli to moje posledné prázdniny s otcom…)