MALINOVÝ OSTROV II.
(Tatranské zázračnosti)
Rána na chate Šalov v Starej lesnej pod Tatrami boli ako z maľovanej pohľadnice. Otvoril som drevené okenice a hlava sa mi zakrútila, pľúca zachveli a oči zatriasli. Naša domovina sa prebúdzala do stále novej krásy. Vtáčiky vrúcne štebotali na voňavých ihličnatých konároch a fŕkali ako pestrofarebné guľôčky zo stromu na strom. Zo starej borovice zoskočila ušatá veverička a pelášila odušu k smetisku za chatou.
Vyumývané Slniečko pomaly opieralo svoje otepľujúce lúče do drevenej chaty, ktorá slastne zapraskala. A vtedy zažblnkal Studený potok a volal ma k sebe. Z toho zvuku mi priam stŕpali nohy a sťahovali sa ústa. Ako počarovaný som museli ísť ku nemu a ponoriť si ruky do jeho ľadovej priezračnosti. Ofŕkal som si tvár a bol som pokrstený novým dňom.
Naberal som zhlboka do pľúc tatranské zázračnosti. Vtom sa nad Studeným potokom ozvalo rachotanie a po moste prešla červená električka. Nevedel som, či sa mi to marí, alebo je to naozaj. V tejto rozprávke som sa rozhodol vkročiť znova do ľadovej krajiny potoka. Opatrne som našľapoval a v tom som ho zočil! Veľký rak ako blesk vbehol po plochý kameň. Nehýbal som sa. Po chvíli rak opatrne vystrčil svoju fúzatú hlavu a klepeto. Ale iba jedno klepeto. To druhé mu chýbalo. Toto ma tak zarazilo, až sa mi zdvihol žalúdok.
… Popoludní som si na mieste, kde som videl raka – mrzáka, postavil vodný mlyn. Až mi slastne zovrelo srdce, keď som začul jeho prvé zaklepotanie. Bolo to krásne a akési osudové. Zvuk sa rozliehal po vodnej hladine až ku chate a keď to začula moja sestra v okne, usmiala sa. Svet bol nádherný a čas plynul…
© anton a. pižurný
BIELA SKRINKA
Celá debata | RSS tejto debaty