PANDORA

               Bola nedeľa. Dedo musel mať obed presne o dvanástej a ak stará mama čo len okamih meškala, nervózne vyklepkával lyžicou o stôl. Potom horúcu polievku zjedol tak rýchlo, že hoci bol už tanier prázdny, parilo sa z neho. Po dobrom obede si dedo išiel ľahnúť pred dom na gang, ktorý príjemne zohrievalo slniečko. Ležal na drevenej lavici, ruka cez tvár a odfukoval. Ja som začul na ulici zvonenie zvonca. Myslel som si, že to idú kravy, ktoré každé popoludnie pastier hnal z paše, ako chodila aj tá naša. Vtedy bolo treba otvoriť bránu, kravička vošla do dvora a potom si to namierila do maštale. Chcel som byť užitočný, ale som si neuvedomil, že je nedeľa a vtedy kravky na pašu nechodia. Aj tá naša pokojne ležala v maštali. Prišiel som k dedovi, ležiacemu na lavici, nahol som sa nad neho a zvolal som mu priamo do ucha:

– Kravy idú!

Neviem, čo sa stalo, len som odrazu hľadel do nádherne modrých dedových očí, ktoré mi pripomínali oblohu. Niečo zahučalo a mňa odhodilo na múrik gangu. Dedo mi spakruky takú vylepil, až som videl hviezdičky, lebo som ho prebudil zo sladkého spánku.

            S plačom som sa rozbehol do záhrady za domom. Za ňou tiekol potok, ktorý sa volal Čistá voda. Mihali sa v ňom jalce. Na druhom brehu bol malý biely domček, od ktorého sa šírila zvláštna sladkastá vôňa. Bola to pálenica, v ktorej robili z ovocia pálenku. Najčastejšie asi slivovicu, pretože dno potoka bolo plné slivkových kôstiek. Ale rybám to asi chutilo. Chytal som ich do ruky, pričom ma tie kôstky pichali pod nohami.

            Voda bola riadne studená, kúpať v nej sa dalo iba v letných horúčavách, keď som si dolu, pod záhradnou bránkou urobil z kameňov malú hať, ktorá zadržiavala vodu. Moja mama tam tiež chodievala právať.

 Pred záhradnou bránkou sa pásavali husi, ktoré mi tak zahatali cestu k potoku. Boli veľmi nepríjemné, sklonili dlhé krky k zemi, syčali a čaptavo bežali ku mne. Chceli ma uštipnúť. Bál som sa ich. Preto som radšej okľukou prešiel k potoku.

        Nad potokom smerom k Sitnu boli dovtedy pre mňa neprebádané územia. Niektoré názvy som si ale zapamätal: Na štráte, Štádlov, kopec Hlava, lúky Noviny, Mesiac kameň… Vedel som, že tam niekde pod Sitnom máme lúky, ktoré sa pravidelne kosievali. Smerom k Sitnu boli Majere, kde sa narodila moja stará mama, ktorá bola najlepšia na celom svete. Nikdy nikomu neurobila nič zlé, hoci mi vedela riadne zahroziť zohnutým ukazovákom, keď som už bol naozaj neposlušný:

– Ty ty ty, jedon!

                Ale potom ma zavolala k obedu, kde na stole voňali bryndzové halušky. Také dobré halušky, aké som dodnes nikde nikdy nejedol. Nebol som veľmi veľký jedák, ale z týchto som si dal vždy dupľu. Boli nielen s uškvarenou slaninkou, ale najmä s cibuľkou upečenou do sladkava. A keď som si za tým zapil pohár kyslého mlieka od kravky Ruženy, nezostávalo mi nič inšie, len ísť dozadu za dom, pod veľký orech pri potoku, vyvaliť sa podeň a hľadieť na oblaky, ktoré vytvárali rôzne tvary a postavy: dával som im mená podľa toho, čo mi pripomínali. Niektoré boli ale naozaj strašidelné, bál som s ich. Pod orechom bzučali muchy a včely, ležal som na mäkkej hline, opretý o kmeň a premýšľal som o tom, ako je na svete,   prečo sú niektorí ľudia na seba zlí.

(c) anton a. pižurný

Spriadanie myšlienok