Kožka na kakau, vajcová polievka a mastné mäso boli jedlá, od ktorých ma napínalo veľmi dlho. Kakao som mal na raňajky veľmi rád, ale muselo byť precedené. Inak ani za svet. Vajcová polievka bola proste brrr, no a z každého kúska mäsa som musel prácne oddolovávať kúsky mastného, alebo blaniek, či šliach. Prišiel som na jeden fígeľ. Keď ma naši donútili jesť jedlo, ktoré mi nechutilo, napchal som si to všetko riadne do úst, vstal som od stola, akože som už dojedol a potom som to vonku vypľul. Inak obedy boli v našej rodine pomerne stresujúcou akciou. Vždy sa mi niečo nepáčilo a všetko som ofrfľal. Raz to už môj dobrý otec (ktorý ma nikdy neudrel) už nevydržal a išiel do pivnice po hadičku na nasávanie vína, že ma s tým vyšvácka. Ukryl som sa pod stoličku, otec šľahal po nohách stoličky, ja som vrieskal a bolo to vybavené.
Nuž, ale keďže som bol dosť vyberavý v jedle (nejedol som ani polievky a omáčky) a najradšej som mával v školskej jedálni dukátové buchtičky, (z tých som bol veru aj na dupľu, či tripľu, lebo pani kuchárka bola Ancinéni, naša dobrá pani susedka), bol som dosť chudý. Rodičia ma strašili, že ak nebudem poriadne jesť, pôjdeme k pánovi doktorovi a ten mi pichne injekciu. Raz sme boli na nedeľnej prechádzke a oproti nám išiel pán doktor. Rýchlo som si nafúkol líca, aby som vyzeral tučný a pána doktora som pozdravil iba kývnutím hlavy. Všetci sa usmievali, ale nikto mi nič nepovedal.
Susedka z druhej strany bola Rózi néni, tiež kuchárka. Bola Maďarka, nevedela veľmi dobre po slovensky, ale mali sme sa radi. Jej lángoše boli tie najlepšie na svete. Tie, ktoré nám nosievali do školy počas veľkej prestávky sa veru nikdy nevyrovnali tej od Rózinény! Pozvala ma na obed, z rádia išlo „It a Česlovákrádió maďanelvúadáša“ na stole sa parilo v výnikajúcej fazuľovej polievky s chudučkým údeným mäskom (Rózinéni ma dobre poznala) a keď som za tým zjedol dva riadne cesnakové obrovské lagoše, ledva som sa hýbal. Vtedy som sa pomaly pozviechal pred ich dom, kde pod krásne voňajúcim kríkom orgována sedával Jánčibáči – strýko Rózinéni. Stále fajčil fajku, mne vždy s úsmevom zahrozil krivým žltým prstom, povedal: „Na mivan, Tóni?“ a už sme spoločne sedeli po zvláštnej vôni, ktorá bola pomiešaná s vôňou tabaku a orgovánu.
Z orgovánového kríka frngali vrabce na stromy v parku, kde sa na starých boroviciach cukrovali hrdličky s tým ich „Kukúč-ku“. Raz som tie hrdličky sledoval. Jedna sedela na konci konára. Jek nápadník priletel na druhý koniec, zakukúčkal, poklonil sa, pristúpil o dva kroky bližšie k tej na konci. A takto to išlo stále dokola, až kým nebol celkom pri nej. A vtedy na ňu skočil, tá však rozprestrela krídla a už obe hrdličky krúžili na krásnym parkom môjho detstva…
(c) anton a. pižurný
BIELA SKRINKA
Milé! +++++ Ani ja to dodnes nemám ...
Celá debata | RSS tejto debaty