PANDORA

KOSENIE LÚKY POD SITNOM

Janka Považanová Pižurná

Naša dedinka Prenčov leží učupená pod majestátnym Sitnom, ktoré ju svojou rozľahlosťou chráni ako kvočka svoje kurence pod krídlami (pozrite sa naň z ovocného sadu).

     Majere pod Sitnom vyzerajú ako v rozprávke. Nízke domčeky s červenými strechami vytvárajú neopakovateľný kolorit. Samotná dedinka sa rozkladá po oboch stranách cesty, vedúcej do Hontianskych Nemiec. Nebudem písať o histórii dediny, ale chcela by som najmä mladým ľuďom pripomenúť, ako sa voľakedy žilo a  pracovalo.

Túto časť som pomenovala „Kosenie lúky pod Sitnom – Na Poliach“. Naše lúky sú pod úpätím Sitna, vzdialené asi hodinu chôdze od dediny. Lúky ležia pod horou, zimné vetry a víchrice lámali konáre stromov a  porozhadzovali ich po lúke. To sa muselo vyčistiť. Práce so senom sa začínali už zjari. Keď slniečko vysušilo mokrú zem, išli sme čistiť lúky Na Polia. Drevenými hrabľami sme vyhrabávali napadané lístie, polámané konáre, rozhrabali sme krtince, vysekali bodliače a šípy. Hlavne sme museli pozbierať kamene, aby sa koscom nevyštrbili kosy, keď budú stínať steblá trávy. My sme si svoje urobili a teraz bude treba čakať niekoľko mesiacov, ako sa zachová príroda, či bude dosť pršať, aby tráva vyrástla.

Začiatkom júna išiel otec na prieskum, či je tráva už súca na kosenie. Doma si prelistoval staré kalendáre, do ktorých roky zapisoval, aké bolo počasie. Podľa rôznych pranostík skúšal predpovedať vývoj počasia.

Po porade so svojim bratom sa dohodli, že môžu začať. Deň pred tým si v záhrade nakovali kosy na železnej babke, skontrolovali poriská – kosiská, či sú v poriadku. Predvečerom sa pripravili na cestu, pretože spať budú vonku na lúke, aby ráno mohli skoro začať, kým je ešte rosa. Do koženej „kobely“ – tašky, si zabalili po kúsku chleba, slaninky a samozrejme fľaštičku s pálenkou. Nesmeli zabudnúť na oslu (na brúsenie kosy) a oselník (podlhovastá nádobka z plechu s vodou, ktorú si pripevnili na opasok). Keď sa kosa zatupila, museli ju naostriť osličkou, namočenou vo vode. Na opasku nesmel tiež chýbať malý drevený hrnček, črpáčik, ktorý si otec sám vystrúhal z dreva. Tým si naberal vodu zo studničky, keď bol smädný. Cez plecia si prehodili veľké kabáty a pomalým, rozvážnym krokom odišli. Na lúke si odkosili trocha trávy na podstieľku, kosy zavesili na stromy, prikryli sa veľkými kabátmi a pri rozhovore pomaly pospali. Skoro ráno ich zobudil spev vtákov a ranná rosa. Občerstvili sa čistou vodou z  potôčika, z fľaštičky si dali po jednom dúšku na zohriatie, kosy popreťahovali osličkami a „Vo meno Božie“ sa dali do kosenia. Kosy svišťali a zarosená tráva sa pod ostrím ukladala do úhľadných riadkov. Nepotrebovali ani hodinky. Podľa vychádzajúceho slnka vedeli odhadnúť, koľko môže byť hodín a aj hladné žalúdky pripomínali, že by im už mali priniesť raňajky.

To už bola starosť nás žien, doma. Mamka raňajky pripravila a ja som ich odniesla na pole. Obyčajne to bola domáca varená klobáska, varené vajcia a v kondličke zapražená polievka, prípadne biela káva. Mala som dlhú cestu pred sebou, ale chodila som rada. Boli sme vychovaní tak, že pomoc v domácnosti sme považovali za samozrejmú. Na chrbát som si dala kôš, upletený z lipového lyka, do jednej ruky kondličku s polievkou, do druhej hrable a vykročila som. Cestu som krátila tak, že som si vždy predstavovala, kadiaľ pôjdem. Prvé to boli majere pod Sitnom, potom „výmoľ“ na Slančíkojo lúkach, ďalej vpredu žblnkotajúci potôčik a potom som už videla hornú časť lúky. Lúky boli na miernom kopci, ktorý sa zvažoval smerom k  potoku. Keď som už bola celkom blízko, tak som zaujúkala. To bol signál, aby chlapi odložili kosy, povyzúvali si bagandže, umyli si ruky a spotenú tvár a vystreli sa na trávu. Iste ich už boleli plecia a nohy, veď riadok za riadkom postupovali dolu kopcom.

Na plachtičku som rozložila dobroty a pozorovala som ich, ako s chuťou jedia. Keď sa naraňajkovali, políhali si do chládku, tváre si prikryli vreckovkami na ochranu pred dotieravými muchami. Ja som zatiaľ rozhadzovala riadky, ležiacej trávy, aby skorej preschla. Medzi pokosenou trávou sa sem-tam začervenali sladké jahody – iskričky. Nazbierala som z nich kytičku pre mladších bratov. Uložila som riadky do koša, omrvinky z chleba som vysypala do mraveniska a už som kráčala dolu kopcom do dediny.

(pokračovanie)