To naše rádio sa volalo „Bolero“ a malo také magické zelené oko. Stanice na ňom som vylaďoval opatrne, zo šumenia neznámeho vesmíru sa vynárala hudba, cudzia reč. Objavil som niekoľko staníc, kde hovorili mne neznámou rečou, ďalšie boli ruské, nemecké a anglické. Ladiaci gombík na rádiu však bolo treba držať, aby bol lepší signál. Nuž som si poradil tak, že som zložil použitý lístok z vlaku (tie lístky boli vtedy z tvrdšieho hnedého kartónového papiera) a zasunul som ho za gombík. A bolo to.
Objavil som takto aj „Rejdijou Laxembórk“, Radio Luxembourg (RL). Bol to šok. Pesničky, ktoré som tam počúval, boli niečo úplne iné, ako oficiálna hudobná kultúra socialistického Československa. Boli plné rockovej energie, mali celkom inú atmosféru než náš hudobný budovateľský pátos. Tu som po prvýkrát počul kapely ako Queen, Sweet, Slade, Nazareth a mnohé ďalšie. Celé hodiny som preležal v tmavej izbe pri tom rádiu a počúval Tonyho Bredchowa, (Tony – ako ja 🙂 ), zvučky RL, ktoré som sa foneticky naučil naspamäť. Bol to celkom iný svet, ako ten náš. Naozaj som v ňom cítil závan slobody, nespútanosti.
Počúval som na ňom aj naše vysielania „Na modrej vlne“, alebo v sobotu „Maratón“ z košického štúdia s Jánom Kadom a Petrom Gažom, v ňom som po prvýkrát počul maďarskú skupinu „Piramis“, ktorá sa neskôr stala jednou z mojich najobľúbenejších. Po Maratóne vysielali „Hru pre mládež“, celé popoludnia som pri nich strávil v predstavách, ako asi vyzerajú herci, ktorí v nich hovoria. Napríklad som nikdy nevidel tvár často obsadzovaného Emila Fila, Emana Hasona, či ďalších.
🙂
Raz v zime som išiel čakať sestru Renatku ku vlaku, vracala sa zo štúdií na víkend domov. Na krk som si pod sveter zavesil naše tranzistorové rádio, mama ho lacno kúpila od ruského vojaka, ktorí k nám prišli po roku 1968. Kráčal som zimným parkom a vychádzala zo mňa hudba, bolo to veľmi zvláštne a príjemné, čakal som, že niekoho stretnem, ten sa na mňa bude prekvapene pozerať, ale nikoho som nestretol. Renatke som potom nôtil zvučky a reklamy Rádia Luxembourg, bola prekvapená, že to všetko viem naspamäť. A vtedy som zatúžil po takej čudesnej veci, že by som chcel raz pracovať v rádiu. To sa mi však zdalo príliš absurdné. Ale po mnohých a mnohých rokoch sa mi nakoniec túžba splnila…
© anton a. pižurný
6. apríl 2016
Celá debata | RSS tejto debaty