PANDORA

MÔJ PRVÝ PÍSACÍ STROJ

 Na povale (po našom „padláš“) som našiel poklady. V kusoch slnečných lúčov z malého okienka vírili striebristé zrnká prachu, pretínali prítmie v tajomnom priestore, kde bola moja detská bielomodrá lavica. Mala odkladací priestor, v ktorom som našiel veľa zviazaných farebných i čiernobielych časopisov, previazaných špagátom. Boli to „Film a divadlo“, „100 plus 1 zahraničních zajímavostí“, „Mladá tvorba“ a ročníky „Života“ a „Pravdy“ z rokov 1968 – 72 a iné. Celé hodiny som vdychoval prach a listoval si v časopisoch a novinách. V niektorých som našiel aj nahé ženy, boli to prvé také obrázky, ktoré som videl. Niektorým článkom v novinách som nerozumel.

To boli tie o politike.

Niekedy ma, tuho začítanému, naľakala myš, alebo mačka, ktoré narobili buchot v kútoch. Krv mi stuhla v žilách, vyrušili ma v chvíľach sústredenia, v chvíľach keď som bol mysľou úplne inde, než na našom padláši. Občas do okienka, trepotajúc krídlami pristála hrdlička, ale keď ma zbadala, od strachu vypustila hovienko a ozlomkrky sa pratala.

Na lavici trónil starý písací stroj. Neviem už, odkiaľ sa vzal, ale bola to krásna mašinka. Volal sa Underwood. Mal už dosť potrhanú pásku, ale ešte fungoval. Skúšal som do neho vložiť papier. Po niekoľkých pokusoch sa mi to podarilo. Stlačil som gombík, kladivko buchlo a – nič. Skúsil som znova. Zbytočne. Len na valci a papieri ostal bezfarebný odtlačok písmena z kladivka. Potom som si všimol, že že čierna páska nie je vo svojom bežci. Po chvíľke trápenia sa mi ju čiernymi prstami podarilo dať tam, kam patrila. A buchol som znova. Na papieri sa objavilo písmeno! Od radosti som trieskal po klávesoch ako na klavíri a na papieri sa objavovali nezmyselné odtlačky písmen. Vyzerali asi takto:

„zzzzznmknfkjNAJFHEGmmmm nnfjfjjfoaiojuueuzrt…“.

Keď papier prišiel na koniec valca, krásne to zazvonilo. Malou páčkou bolo treba valec posunúť na ďalší riadok. Bolo to veľmi vzrušujúce, pokúsil som s napísať svoje prvé slovo. Nepamätám si už, ktoré to bolo, ale na tom stroji som sa naučil písať svoje prvé vety…

© anton a. pižurný

BIELA SKRINKA