DUCH MESTA
Sny ako krysy vyliezajú z kútov, nostalgia má dámsku jazdu s melanchóliou, ešte jednu cigaretu vraziť medzi zuby. ešte jeden kalíštek naliať dolu hrdlom. Za oknom lietajú zdrapy svedomia, jeho prasklinou tečie do zasneženej minulosti svetlo, ktoré sa vtedy plazilo pomedzi šuchot plamenných slov, v ktorom som nevidel nič iné, len tvoje zelenomodré oči.
Ich svetlo však už bolo dávno vyhasnuté, zasyčalo pod pervitínom a tvoje telo už nebolo tvojím, ale iba nástrojom žeravej vášne, bubnujúce o panvy tých, ktorí ti platili stále ďalší fet a drink. Hoci v uličkách Štiavnice som nechal svoje srdce (ešte občas z neho nájdem úlomky, ktoré zaškrípu pod topánkami ako kúsky ľadu, možno ako kúsky ametystu), hoci ulicami Štiavnice prešlo už priveľa bolestí a láska sa akosi vytráca, jeho duch má stále svoju nadčasovú moc, v ktorej sa aj naše trampoty stávajú malichernými…
(c) anton andrej pižurný
foto Tomáš Mlynárik
Celá debata | RSS tejto debaty