Ani sa mi to vtedy, keď som sa prešiel záhradou parku kaštieľa vo Svodove pri Želiezovciach, kde som sa narodil nezdalo, ale teraz na mňa prichádza akýsi zvláštny pocit…
Súhrou okolností som sa dostal po rokoch presne na miesta, kde som prišiel na tento náš nádherný a kaziaci sa svet, kde som po prvý krát zaplakal.
Asi mi to nebudete veriť, ale mám v pamäti zvláštne preblesky, flashbacky, ako sa to stalo. Mám na podnebí zakódovú chuť materského mlieka a pocit chladu z tohto sveta.
Ľudská pamäť je nevyspytateľná vec. Keď sa aspoň zčasti naplní hodnotnými informáciami, nastane jej koniec. Je to tak spravodlivé.
Za tých niekoľko desaťročí, ako mám tú česť potkýňať sa na tejto Zemi a šúchať chodidlami jej miliónročnú tvár, som konečne pochopil, aké je tu všetko prchavé a to, že pohrebné rúcha nemajú vrecká.
Pomaly sa Kruh uzatvára.
Viem, že sa raz znova vrátim do dieťaťa a do maternice Života, v ktorom som mohol byť aj lepší – ale aj horší.
Myslím si, že existuje jediné slovo, ktoré to všetko nahradí.
To slovo je: Ďakujem…
© anton a. pižurný
Celá debata | RSS tejto debaty