RADOSŤ, RADOSŤ ŽIŤ…
S posledným zaskučaním končí deň, končí život, končí láska…
Strach už opľul naše tváre, vysmial sa našim rozbitým dušiam.
S úbohou iróniou starnúceho rockera sa tomu predísť skúšam,
hrdlom fľaše si ešte trafím mezi pery, neviem ale, či ešte oplatí sa veriť tomu, čo kedysi svietilo a bolo krásne. Veriť, že život je dôležitý ako básne.
Keby som mal dva životy, druhý by som tebe dal, ten prvý bol len chiméra. Ja viem, že sa ešte pozbieram, ale kamoši už pomreli a lásky tiež, ešte naposledy po nás štekne pes, ktorý navždy stratil svoju búdu, ešte verím, že aj pekné dni budú, ešte sa nájde zopár priateľov ale pani Smrť si už vyšla na lov a má dobrú mušku, tomu ver!
Nepýtam odpustenie, nežobrem o lásku, všetkého som mal dosť a teraz nechám vás tu, na brehu mora, vy sa plavte ďalej (prílivu ešte more nalej), ja s mojou fľašou, v ktorej bolo všetko: poézia, nenávisť i láska, vám urobím ešte strážcu majáka a už len jedno odkázať vám ešte chcem:
– Žite úprimne a naplno, nestavajte hranice a ja vám sľubujem, pri najbližšom splne sa stretneme: Ja vo vás a vy vo mne škrtneme si slobodou, zapálime spolu ohne na pláži a povieme si:
– Radosť! Radosť žiť!
© Anton Andrej Pižurný
(Je to môj Doslov k novej zbierke poviedok spisovateľa Jara Minárika)
Celá debata | RSS tejto debaty