PANDORA

Slivky boli väčšinou vysadené na medziach. My sme mali asi 40 – 50 stromov. Čo sa s nimi stalo? Najprv to bolo zakladanie Jednotných roľníckych družstiev. Malé políčka sa zlučovali, medze sa rušili, no a stromy jednoducho zlikvidovali (alebo aj ukradli). Stromy, vysadené jednotlivo v záhradách, napádala „šárka slivková“ a tak dnešná generácia konzumuje slivky zo zámoria.

Slivkový lekvár, sušené slivky a hlavne domáca slivovica, to boli produkty, ktorých na dedine v každej domácnosti bol dostatok.

S jeseňou prichádzal čas sliviek. Ako prvé vyšiel otec do poľa skrontrolovať, či už slivky dozreli. Ak už boli krásne tmavomodré a začínali mäknúť a opadať, mohli sme začať s oberaním, vlastne obíjaním a striasaním, pri tejto práci sa podieľala celá rodina. Veľkú plachtu sme rozložili pod najbližší strom, otec ním silno triasol a o chvíľu bola plachta pokrytá krásnymi slivkami. My, deti, sme ich zbierali do košíkov, alebo do veľkých „fiertušiek“ – záster, opásaných okolo pása. Vysýpali sme ich do vriec a ukladali na vozík, ktorý sme ručne ťahali domov. Na jeden vozík sa vmestilo aj desať vriec. Pri zbieraní sme si museli dávať pozor na ruky, lebo nie všetky slivky padli na plachtu. Suchá tráva a rôzne buriny nás poriadne dopichali a aj osy, pochutnávajúce si na sladkých plodoch, útočili na nás. Doma sme slivky vysypali do veľkého dreveného (zabíjačkového) koryta a na večer sme si pozvali susedky na „lúpanie“ sliviek. Pekné plody sme vykôstkovali a dávali do veľkého kotla, ktorý už stál na trojnožke pripravený na dvore. Ostatné slivky, z ktorých sa po kvasení pálila slivovica, sme bez kôstkovania sypali do sudov.

Takto to bolo skoro v každom dome. Ráno mama pod kotlom zakúrila a začala variť lekvár. Masa sa musela stále miešať špeciálnou miešačkou, upevnenou na dlhej rukoväti. Pri varení pufkala a vystrekovala, preto musela mať miešačka dlhú rúčku, aby gazdinú nepopálila. Keď sa slivky varili dobrú hodinu, vznikla z nich zvláštna masa. Koža sliviek bola zošúverená a vnútorná časť bola spola rozvarená. To boli „krkavce“, ktoré sme hlavne my, deti, rady ochutnávali. Po dlhšom varení masa hustla a musela sa stále miešať, aby sa nepripálila na dno a boky kotla. To sa už z kotla šírila špecifická slivkovo – lekvárová vôňa. A keďže sa lekvár varil skoro v každom dome, celou dedinou sa tiahla príjemná sladkastá vôňa. Pod kotol sa prikladalo len po kúskoch dreva, lebo čím bol lekvár hustejší, tým skôr priháral. A prihorený, pripálený lekvár by pokazil chuť všetkému lekváru.

Keď gazdiná usúdila, že je už dosť hustý, prestala pod kotlom kúriť a chladnúci lekvár dávala do hlinených nádob a mliečnikov. Tie potom zaviazala pergamenovým papierom (celofán vtedy ešte nebol) a uložila ich do komory. My, deti, sme mali rady chlieb natretý nahrubo lekvárom a posypaný kryštáľovým cukrom. Dával sa do koláčov a buchiet ako plnka, ba robili sa s ním aj rezance, „ľaľuške“. Na vyvarené rezance sa dal lekvár, premiešali sa a pochúťka bola hotová.

Keď sme slivky lúpali, tie najkrajšie a najzrelšie sme odkladali zvlášť – na sušenie. Najprv sa sušili len tak na voľno na slnku, poukladané na latkových podložkách. Keď troška povädli – obschli, poukladali sme ich na plechy a dali dosušiť do „pekácej“ pece, keď sa v nej upiekol chlieb. Dobre vysušené vychladnuté slivky dala mamka do pláteného vrecka a mali sme na celú zimu výbornú pochúťku. Občas uvarila mamka sušené slivky spolu so sušenými hruškami. To bola nezabudnuteľná chuť, ktorej sa nevyrovnajú žiadne moderné pochúťky.

Lekvár sa varil aj z durandzií, druhu sliviek, ktoré sa nedajú vykôstkovať. Keď boli slivky napoly uvarené, museli sa pretláčať cez sito, kôstky ostali na ňom. To bol jemnejší lekvár, ale gazdiné ho nerady varili, lebo s ním bolo viac roboty. Durandzie sa dávali väčšinou do suda, na pálenku.

Pri varení sa do lekváru nepridávali žiadne príchute, ani cukor…

(c) Janka Pižurná,

„Spriadanie myšlienok“,

úryvok z rukopisu

foto autor