Rok 1989 sa akoby pomaly, ale isto dostáva na čiernu listinu slovenskej histórie. Mladí ľudia, narodení po tomto dátume, už toho veľa o tých rokoch nevedia, ani ich to príliš nezaujíma (česť výnimkám). Mnoho aktérov tých dní v rámci tradície „revolúcia požiera vlastné deti“ sa stiahlo z verejného života. Mnohí sa dostali do vrcholovej politiky a akosi zabudli na ideály Novembra, prevalcovaní intrigami a politickými hrami zdatnejších súperov.
Mnohí, ktorí sú dnes pri moci, sa v roku 1989 ukrývali v tmavých kútoch a čakali, ako sa to vyvinie. Mnohí, ktorí sú dnes pri moci, boli tam aj v minulom režime, dnes však majú imidž moderných politikov a podnikateľov.
Ak sa v minulom (rozumej: socialistickom) režime hovorilo „Kto nekradne okráda rodinu“, kedy skoro všetci kradli „zo spoločného“, dnes sa kradne v oveľa väčšom meradle, kradne sa všetkým, ale stačí na to pár oligarchov a politikov.
Aj amatérsky politik (akých sa na Slovensku zrodilo neúrekom) vie, že keď je rozpätie medzi sociálnym dnom a absolútnou mocou už príliš široké, prichádza k zmenám, ktoré majú podobu revolúcie.
Slováci sú však – ako vieme – často označovaní za „národ holubičí“. Vraví sa aj, že na somára, ktorý dobre ťahá, treba nakladať stále viac. Môže sa však stať, že ten somár sa jedného dňa zatne a pochopí, že štát, to nie sú „ONI“, ale že štát, to sme MY!
© anton a. pižurný
Celá debata | RSS tejto debaty