Hoci detstvo som prežil v socializme, nemali sme v ňom len sovietske vzory. Samozrejme naším vzorom najväčším boli naveky spravodliví a statoční Winnetou, náčelník Apačov a jeho biely brat Old Shatterhand. Kamarát Miro (ktorého rodina bývala v byte s krásnou terasou na miestnej Pošte) mal odkiaľsi nádherné komixy „Rýchle šípy“, preto sa Mirek Dušín s jeho partičkou stali našimi idolmi. Oslovila ma aj kniha „Chlapci z Pavlovskej ulice“ a samozrejme knihy od Foglara. Niečo sa k nám dostalo aj o skautoch, mňa najviac oslovila kniha „Dvaja divosi“ od E.Th. Setona. O ňom som sa až neskôr dozvedel, že bol zakladateľom skautingu. Skautské hnutie nám ale v tom čase bolo neznáme, pretože sme oficiálne mohli účinkovať iba v Pionierskej organizácii a to nám veľmi nevoňalo. (Raz, keď som už bol väčší, som sa prechádzal nočnou Žilinou a dal som sa na tmavej ulici do reči so starším pánom so zvláštnou čapicou na hlave. Vysvitlo, že bol kedysi skautským vodcom a hovoril mi veci, ktoré mi dovtedy boli u nás neznáme. Po dlhom rozhovore sa muž nakoniec rozplakal a ja som ostal v pomykove, pretože som nechápal, prečo vlastne takú skvelú vec, akou bol skauting zakázali.) Mojím obľúbencom bol aj Jerguš Lapin a jeho „Zbojnícka mladosť“ a dokonca aj Abrahám Lincoln, o ktorom som prečítal knihu „Statočný Abo“.
Pionierov sme brali ako nutné zlo a jeho formálnosťou nám bola na smiech. Ale zato ma oslovil na istý čas smelý Timur a jeho družina, ktorí pomáhali slabším a starším. Nuž som aj ja na našom dvore založil Timurovu bunku a dali sme sa do práce. Ako prvé mi napadlo, že u susedov poukladáme kopu dreva na dvore. Dali sme sa do toho. Ale nedopadlo to slávne, pretože starý Janči báči nás z dvora vyhnal bakuľou „Azangyalát, mit csináltok?!“, ktorý si myslel, že im na dvore robíme neporiadok.
Potom som v Schubertovom parku našiel o kolkáreń opretý skladací stôl so stoličkami, ktorý tam zostal zabudnutý po maďarských folklórnych slávnostiach „Csemadok“. Rozhodol som, že ním skrášlime dvor u ďalších susedov. Opatrne pod rúškom noci sme stôl priniesli, okolo sme postavili stoličky a kochali sme sa, ako pekne to vyzerá. Susedia boli prekvapení, nechápali, čo to malo znamenať. Ale o niekoľko dní ten stôl museli vrátiť naspäť do kolkárne.
Takto neslávne nakoniec skončila svoju činnosť aj naša „Timur a jeho družina“…
© anton a. pižurný
Celá debata | RSS tejto debaty