Keď sme začiatkom osemdesiatych rokov slúžili na dvojročnej povinnej vojenskej službe v Domažlicích, kde sme strážili socializmus pred zahnívajúcim kapitalizmom, starší vojaci nám vraveli, ako v jednu sobotu počas PHD (Parkohospodárskeho dňa) pristál z ničoho nič na buzerplaci americký vrtuľník, ktorý radary nezachytili. Vystrčil sa z neho vysmiaty černoch, zvolal: „Hallo, boys“, zakýval šokovaným vojakom a zase odleteli. Bola z toho mimoriadka ako hrom, padali hlavy.
Keď sme sa v druhej polovici osemdesiatych rokov prechádzali po Dunajskom nábreží, na jednej z budov svietil krásny nápis: „Nech žije XVII. zjazd KSČ!“ Okolo išiel otec so synom, ktorý sa spýtal: – „Tatino, kedy príde ten cirkus?“ – tatino sa rýchlo poobzeral a ťahal syna preč.
Keď sme sa začiatkom deväťdesiatych rokov vybrali na omšu kostola, jedna babička si šomrala pod nos: – „Tak toľkoto komunistov som v kostole jakživ nevidela“.
Keď sme sa začiatkom dvetisícich rokov prechádzali v Bratislave po Hviezdoslavovom námestí, videli sme zátarasy a ploty pred americkým veľvyslanectvom. Spomenul som si na legendárny výrok syna, ktorý sa na Devíne pýtal otca, pozerajúc sa smerom do Rakúska, kto je vlastne za tým plotom. Otec sa zamyslel a potom povedal: – „Kto? Predsa my…“
© anton a. pižurný
25. november 2016
Celá debata | RSS tejto debaty