PANDORA

– Mammíííííííí, čo bude dnes na obed? – zavolal som z dvora na moju mamu.
– Bryndzové halušky, ale ešte musíš počkať. – ozvalo sa z kuchyne.

Sedel som práve na streche našej drevárne. Strecha bola z eternitových štvorcov a júlové Slnko ich krásne zohrialo. Pomalým šmykom som sa po nich spustil bosými nohami. Bolo to veľmi príjemné. Šteklilo to a ten pocit vchádzal do celého tela, až sa zastavil niekde pod bruchom.

Zliezol som zo strechy a postavil som sa na plot okolo dvora. Prúdila ku mne vôňa stromov Schubertovho parku. Nad hlavou švitorili lastovičky a na konároch hrdličky cukrovali svoje „ku-kúč-ku“. Pri zajačích chlievikoch si naše sliepky išli krky vykrútiť, ako na mňa hľadeli. Bol som s nimi kamarát. Každé ráno som k nim vybehol, nabral z vreca hrsť žita a rozsypal im ho po dvore. Trocha som si ale v dlani nechal, aby som mohol dať mojej obľúbenkyni. Nemala síce meno, ale ona si vždy počkala, kým jej družky ozlomkrky ďobali do dvora, dôstojne prišla ku mne a zobala mi z dlane.

Júlové rána boli nádherné splynutie chrámu parku s prázdninami. Ráno som ešte v pyžame vybehol s veľkým kusom lekvárového chleba do záhrady. Niektoré jablone už mali jablká, ktoré síce ešte boli kyslé, ale spolu s lekvárom na chlebe vytvárali zvláštnu chuť. Sadol som si pod jabloň, o ktorej mi môj otec stále hovoril, že ju zasadil v deň, keď som prišiel na svet. Oprel som sa o jej kmeň a predstavoval som si, ako cválam parkom s Vinnetuom a ponáhľame sa brániť dobro pred zlými.

Čas obeda sa blížil. Mojím najobľúbenejším jedlom boli, sú a budú práve bryndzové halušky. Mohol som ich jesť hocikedy a v akomkoľvek množstve. Moja mama ich hádzala z lopárika do vriacej posolenej vody, ja som mal za úlohu zatiaľ miešať na panvici pražiacu sa cibuľu. Tak som pribehol aj teraz. Cibuľa už rozváňala na celú kuchyňu.

– No kde si? Cibuľka už aj bude! – povedala mama naoko prísne a veľkou drevenou dierkovanou varechou vybrala ďalšiu porciu halušiek z vody. Párkrát ňou potriasla, aby z nich stiekla voda a vhodila ich do bielej misy s ušami. To som už vedel, že tam mám pridať za lyžicu domácej masti. Cibuľka už bola opražená presne do chrumkava, do hneda až bola nasladlá, tak, ako nám to najviac chutilo. Zamiešal som halušky v mise, aby boli pekne šmykľavé, ale bryndzu pridala mama. Nikdy sme nepridávali smotanu, halušky boli predsa bryndzové!

Nabral som si na tanier kopcom a vedel som, že to na jedenkrát nebude stačiť. Halušky sa samé kĺzali dolu hrdlom, mali tvar skutočných halušiek, ručne hádzaných. Pomedzi jednotlivé sústa sme to zapíjali mliekom, ktoré s bryndzou a cibuľkou na sladko tvorili tú správnu chuť.
Nabral som si znova plný tanier a pokračoval som v jedení. Hoci som už pomaly nevládal, nedokázal som prestať. Vedel som, že obžerstvo nie je dobrá vlastnosť, ale toto bolo silnejšie.

Dlho som si myslel, že toto sú najlepšie bryndzové halušky na svete. Dovtedy, kým som neochutnal halušky mojej starej mamy, ktorá ich učila variť moju mamu. Stará mama mi prezradila, že keď nebolo na bryndzu, chutili aj omastené halušky, iba s opraženou cibuľkou a veru mala pravdu. A prezradila mi aj fígeľ: Múku dávala napoly hrubú a napoly hladkú. A nikdy nepridávala vajíčko. A lepšie halušky boli zo starších zemiakov, ako z nových. Neskôr som vymyslel vlastný zlepšovák: Do cesta som pridával najemno nastrúhaný cesnak.

(c) anton a. pižurný
Biela skrinka