LIST JOŽOVI URBANOVI
(Namiesto opijáša…)
Milý Jožo,
hrozno, broskyne, aj orechy tento rok pomrzli, ľudia sú na tom podobne, zaoberajú sa hlúposťami a zabúdajú na krásu hoci v kvapke na orosenom pohári, kvapke potu na prsiach po milovaní, či v kvapke šťavy života.
Básnikov je čoraz viac, pomaly ich je viacej než čitateľov, ale zato ubúda poetov, ktorí vidia neviditeľné. Ubúda lásky a pribúda šialenstva, až sa mi niekedy zdá, že Ti je lepšie tam, kde si.
Rozmieňame na drobné naše ideály, násobíme malichernosti, zo slova sa stal tovar, z lásky platidlo, z priateľstva fráza.
Inak je, starý môj, všetko po starom, iba sa mi akási sychravosť už zakráda žilami, ale tých pár pekných dní tu si veru nedám vziať čiernym jazykom klebetníkov, nedám si ich opľuť závisti.
Láska je veľká a vieme to už obaja.
Mávaj sa tam, ako chceš a vieš.
Tvoj Tono P.
🙂
MAJSTER ČAS
(Jožovi Urbanovi)
Presýpa sa v nás Čas
v odrezaných hrdlách fliaš.
Čas prúdi, čas sa leje,
čas je vždy, aj keď nič už nie je.
Milosrdný kat, aj neúprosný zvodca
silného aj slabého, každého si počká,
posúva naše zbytočnosti do čiernej diery,
možno má malú nádej len ten, ktorý verí,
že kat ho trafí medzi stavce presne,
že nekonečné v jeho slučke sú už iba piesne
o láske, o živote a o bytí, keď nás chytí
do svojich osídiel samota, ktorá celá chorá
netuší, že nie je konečnou stanicou,
že jej moc je smiešna,
hoci piješ z dna a tuhneš v kov
s jej depresívnou blednúcou tvárou,
a tešíš sa z jej darov,
ktoré ti položila na rov.
Nenaučili sme sa, brácho žiť,
tak sa naučíme aspoň umierať
ako cínoví vojaci,
dobrou whiskou sa kojací,
akoby nás mala jedna mať.
To naučil nás Majster Čas.
(c) anton andrej pižurný
Celá debata | RSS tejto debaty