PANDORA

Na Hlavním nádraží sme si dali  tradičné prvé pražské kafe s cigou a v dobrom rozpoložení sme sa vybrali hľadať náš hotel. Našli sme ho v uličke v centre starej Prahy. Recepčný bol mladý chalan, milý a úslužný. Uhladený. Zjavne LGBTI, ale my nemáme predsudky. Poprosil nás o doklady. Siaham do mojej tašky s NB, kde som mal v bočnom vrecku peňaženku s dokladmi a eurami, siaham… Nič! … a teraz čo? V cudzine bez dokladov, bez peňazí… Hľadám už hodnú chvíľu a stále nič. Recepčný sa však nakoniec usmial, poprosil ma, aby som na druhý deň zašiel na Cizineckou policii, zapísal si ma, ako som mu povedal a dal nám kľúče od izby.

Opäť nám to vyšlo. V Zľavomate moja priateľka objavila skvelú cenu za jednu noc v apartmáne tohto hotela. Samozrejme, raňajky v cene. Chodba s vešiakmi a skriňou, kúpeľňa s vaňou, kompletne vybavená kuchyňa, veľká izba s letiskom a oddychovým priestorom s kreslami a stolom. No a ešte aj balkón na ktorom sme mohli fajčiť! Proste Nebe na zemi v starej budove v centre Prahy. Aby som trocha spláchol svoj stres, keď som bol opäť pán Nikto v centre európskeho veľkomesta, otvoril som si fľašu becherovky.

Ráno bolo trocha mrazivé. Po výdatných raňajkách s parádnymi švédskymi stolami v spoločnosti Japoncov sme sa vydali hľadať sídlo Cizinecké policie. Našli sme to za niekoľkými mrežami. Keď som vysvetlil svoju situáciu sympatickému strážmajstrovi Novákovi (asi nebol LGBTI), povedal nám, aby sme si sadli na chodbu a čakali.

…Nuž, práve takto sme si výlet do Prahy nepredstavovali… Po troch hodinách strážmajster Novák vyšiel von a overil si ešte niekoľko údajov. Sedeli sme ďalej, na chodbe sa zatiaľ vymenila pomerne pestrá paleta ľudí rôznej pleti, niektorí mali na rukách aj putá. Po ďalších dvoch hodinách, keď sme už pod oknom s výhľadom na obrovskú sochu Žižku pomaly kolabovali od smädu a hladu, ma konečne môj strážmajster pozval do kancelárie. Prešiel som okolo CPZtky s ležiacim mužom na dlážke, do ďalšej miestnosti, ktorá bola plná kukláčov. Nevšímali si ma. Pán strážmajster Novák ma vzal k počítaču, že mi zoberie odtlačky prstov. Priznám sa, hlavou mi preletel rýchly film mojej najbližšej minulosti, či tam nemám nejaký „šrám“. Ukázal mi, aby som pritlačil svoje palce na počítač, aby mi zoskenovali moje kapiláry. A vtedy som celý zmátožený svedomito pritláčal svoje palce na obrazovku počítača, kde mi túto výzvu hlásal nápis. Pán strážmajster si niečo zapisoval, potom zdvihol hlavu, usmial sa a povedal: „Promiňte pane, ty otisky sem…“ – a ukázal mi skener pod obrazovkou. Zalial ma pot veľkej hanby. Proste sedlák v meste. Ale môj strážmajster bol profík a všetko nakoniec dobre dopadlo.

Keď sme po šiestich hodinách konečne vyšli z Cizinecké policie s papierikom, ktorý potvrdzoval, kto som, oproti som zbadal príjemnú hospodu. S priateľkou sme na seba pozreli, ona pokývala hlavou a hneď sme sedeli v prázdnej restauraci, predo mnou polívčička s játrovými knedličky a samozrejme vepřo/knedlo/zelo. Aby stres opadol, tak aj decová Becherovka. Samozrejme nezostala len jedna. Hneď som si pospevoval Vladimíra Mišíka, jeho „V hoteli Belveder je dnes tanec“ a samozrejme „Sochy“. To, ako som sa tam nadlábol, to tiež patrí medzi moje osobné gurmenské vrcholy.

Praha, máme ťa radi!

© anton a. pižurný