PANDORA

Raz sme sa veľmi pohádali s mojou o desať rokov staršou sestrou Beatou. Kázala mi upratať hračky, ale mne sa nechcelo, tak som jej niečo odvrkol a ona mi za to dala buchnát na chrbát. Zvrieskol som, že čo si to dovoľuje a bežal som pred dom. Ona za mnou. Znova ma dostihla a znova buchnát. Vtedy som zbadal na zemi hrdzavú zámku, zdvihol som ju a hodil som jej ju na nohu. Trafil som ju rovno na palec. Sestra zvrieskla a v bolesti si čupla.

To som už vedel, že som to prehnal. Posadili sme sa v kuchyni a ja som čakal na trest. A ten veru prišiel. Moja sestra urobila z ľanovej utierky batôžtek, do ktorého mi nabalila koláče a ponožky. Batôžtek priviazala na koniec palice:

– Tak a teraz choď preč od nás. Choď do sveta, keď nevieš poslúchať…

Zaliali ma slzy, ale statočne som vstal a išiel som. Kráčal som so zahmleným pohľadom s palicou s batôžkom na pleci (ako som to videl v niektorých knižkách) po našom dvore, ktorý som navždy opúšťal. Dvakrát som sa obrátil a hľadel som na sestru, ktorá stála s obviazanou nohou na schodoch do nášho domu. Bola tvrdá ako skala. Stála tam so založenými rukami a nevolala ma naspäť. Cítil som sa ako v tej rozprávke O Paľkovi keď bol celkom sám na svete.

S hrčou sĺz som vošiel do Schubertovho parku a schoval som sa v jednom svojom bunkri. Ale nedalo sa mi tam vydržať a preto som išiel stále ďalej. Došiel som až tam, kde sa končil park a za jeho plotom bolo už len pole, na ktorom krákali kŕdle vrán.

V slzách som sa posadil a začal jesť buchty. Až takýto trest som si predsa nezaslúžil! Sedel som tam dlho v plači až kým som nezjedol všetky buchty. Potom som si natiahol ponožky, lebo sa už ochladilo, vstal som a so sklonenou hlavou som sa pomaly poberal domov, lebo už sa aj stmievalo.

Doma bolo všetko v poriadku, všetci sedeli za stolom a veselo sa zhovárali. Potichu som si sadol na svoju bielu lavicu, na sestru som sa ani nepozrel. Ona sa tiež robila, akoby sa nechumelilo. Tak som si ešte raz vzdychol, umyl som sa, prezliekol do pyžama a išiel som spať.

Na druhý deň som sestru poslúchal, lebo som už nikdy nechcel ísť sám do sveta len s batôžkom…

(c) anton pižurný
Biela skrinka