Ostatná večera u Ohreblovcov

Otec: – Tak teda, my sme už pripravení. Môžeme ísť na to.

Moderátor: – Dobrý večer, vítame vás u nás. Dnes u rodiny (pozrie na papierik) Ohreblových! MY SME VY! WAW!

Naša lájv šou začína. Rodina pána Ohrebla sa chystá večerať. Sme pri tom! Tak čo dobré ste dnes ukuchtili?

Rodinka Ohreblových za stolom sedí, von z okna hľadí. Otec Ohreblo chvíľku prežúva. Pozrie na matku, prestane žuť. Siahne si do úst, niečo vyberie, podá matke, vzdychne, podoprie sihlavu a hľadí s ostatnými na Sitno. Matka Ohreblo začne žuť, milo sa usmieva do kamery, poposedáva, vlasy si odhŕňa, prosto, žije.

Moderátor chvíľu hľadí ako puk, kamera ide.

Matka si niečo vyberie z úst a podá synovi Nikitovi. Ten sa zamračí, rýchlo si to hodí do úst a hodí aj rukou.

Moderátor ešte nechápavejšie hľadí, ale kamera ide. Život ide.

Rodinka Ohreblových večeria. Ešte netušia, že takto spolu večerajú ostatný raz. Ale poniektorí dokonca vedia aj to, že všetky dni, ktoré nás ešte čakajú, majú v sebe okamih večnosti, ktorého záblesk môže uvidieť každý, iba všetci nevedia, že to nie je záblesk márnosti z vypínanej telky.

Moderátor: – Stop. Prosím vás, čo to robíte? TOTO je vaša večera?

Otec: – Áno milý masmediálny sociológ, TOTO je naša večera.

Moderátor: – Ako? Čo?

Otec: – Áno je to tak, niektoré slovenské rodiny večerajú už len žuvačky! Požuvať, pomodliť a spať. Taká je naša realita!

Matka: – Ohreblo, myslíš si, že je to naozaj to, čo tuto pán Moderátor od nás chce?

Otec: – Jásné! Veď je to reality šov! O  nás u nás. Tak čo. Waw!

Moderátor: – Tak nič. Prepáčte, ale srandu si z nás robiť nebudete. My sme najsledovovanejšia televízia! A táto relácia bola nominovaná na, ná na ná, no na, už neviem čo, ale…!

Matka: – Starý veď ten vyspevuje pomaly už jak ty! No neni zlatý? Ten je na nanominovanie zlatý!

Moderátor: – Prepášte pani (pozrie na papierik) Ohreblová, ale my máme svoje právne oddelenie, ktoré sa vám onedlho ozve. Poďme chlapi, balíme!

Matka: – To sa nesmie stať. To sa nesmie stať! Ty nesmieš odísť. Dám ti. Všetko čo mám!

Moderátor: – Ale, ale, milá pani (pozrie na papierik) Ohreblová…

Otec: – Tak toho by veľa nebolo. Ale šak sa vraví, že oná nie je mydlo, neminie sa…

Monika Ohreblová: – Sám si to chcel, sám si rozhodol. Odchádzam od teba. Poďme milučký.

Chytí Moderátora perpazuch, ten vyjavený dáva pokyn štábu a odchádzajú z rodiny (papierik) Ohreblovej. Na chodbe už neleží dcéra Natália Ohreblo, ale keď štáb vychádza na ulicu, v televíznom Forde táto sa už vášnivo objíma a bozkáva a bodygardom Icíkom. Matka na Natáliu sprisahanecky žmurkne a sadá si do auta pred nimi. Moderátor Vyjavený sa neodváži odmietnuť ju, pretože táto (osobná žiač-ka Gertrúdy – predsedníčky Klubu Amazonka) vie nielen, zač je toho loket, ale aj ostatné končatiny.

Otec Ján Ohreblo zostáva sám v kuchyni a hľadí za odchádzajúcim štábom najsledovanejšej televízie. Život v prdeli, myslí si. Leto v  prdeli. Žena a  dcéra tiež. A kde som ja ? Ja som predsa konečne slobodný! Waw! My sme vy! Nech žije Moderátor Vyjavený! On je osobnosť, on to dokázal! Len aby mu to vydržalo. Aj Icíkovi. Jemu, Otcovi predsa ešte ostal syn…

Pristupuje k nemu syn Nikita:

Syn Nikita: – Fotrík, odchádzam.

Otec Ján: – Prosím ťa a kam?

Nikita: – Do Holandska. Do Amsterdamu. Tu by mi už preplo.

Otec: – Nuž, ako myslíš, synak. Choď si teda hľadať svoje šťastie.

Nikita: – Vieš otče, ako sa vraví: Ak chceš zapaľovať, musíš sám horieť. Tak idem do sveta.

Otec: – Máš pravdu, len choď. Ja si tiež musím niektoré veci aj v hlave usporiadať. A neboj sa, nezostanem tu sám. Ešte tu je náš Azor. Nemá tvár, ktorá síce nemá tvár (Bože, – pomyslí si, kto ma teraz bude kárať za moju poéziu?!), ale ten je aspoň verný.

Nikita: – Idem teda. Potom ti pošlem kartu. A, vieš čo, možno by si sa niekedy za mnou mohol prísť pozrieť.

Otec: – Dobre, synu. Veď uvidíme.

Syn Nikita Ohreblo opúšťa rodičovský byt. V posprejovanej detskej izbe dohrávajú posledné tóny Marilyna Mansona. Synovi Nikitovi definitívne skončilo detstvo.

🙂

(c) anton pižurný 2005.

úryvok z hry