Roztržitosť, najmä v určitom veku, je vec dosť otravná, ale aj zábavná. Jedna taká príhoda sa stala aj istej mojej známej.
Bola na nákupe, vrátila sa domov, vyzula sa, odložila nákup, sadla si do kuchyne, uvarila nám kávu. Chvíľu sme sa zhovárali, potom išla do predsiene. Bola tam akosi pridlho, buchotala botníkom, šomrala si niečo. Nakoniec sa ma spýtala:
– Kam si mi dal moje topánky?
Nechápal som jej otázku. Načo by mi boli jej topánky? Ona však neprestávala, prelašovala celý byt.
– Tak povieš mi už konečne, kam si m i ich dal?! – jej hlas znel už dosť výhražne. Hodil som rukou a pil som ďalej kávu.
Odrazu som z chodby začul jej smiech.
– Prosím ťa prepáč mi…
Vstal som a išiel som sa pozrieť. Stála pri otvorenej chladničke, na ktorej polici vedľa jogurtov a salámy trónili – jej topánky…
© anton a. pižurný
Celá debata | RSS tejto debaty