PANDORA

Jeden starý roľník v minulosti, ktorý tvrdošijne obrábal svoju zem, noril sa do nej svojím lemešom, sial do nej a napokon aj žal, bol známy tým, že jeho brázdy sú mimoriadne priame a rovné.

Bolo to zvláštne, pretože brázdy boli veľmi dlhé, ale nikdy nezahli do strany. Vždy smerovali presne a priamo dopredu. Bol na ne krásny pohľad, ktorý dával ľuďom nádej, že predsa len v svetskom chaose ešte existuje poriadok, v ktorom sa rodí nový chlieb.

Ľuďom to však nedalo a išli sa roľníka spýtať, ako to dokáže, tvoriť také presne brázdy, keď nepoužíva žiaden prístroj, žiadne pomôcky. Roľník im odpovedal:

– Nuž viete, je to preto, lebo sa nemá pozerať naspäť. Nehľadieť ani napravo, ani naľavo, ale ísť stále dopredu. Pevne držať rydlo a s pluhom smerovať stále k jednému bodu.
– Dobre, a čo je tým vaším bodom? – pýtali sa ďalej.
– Pozrite sa dopredu, tam hore na obzor. Vidíte ten starý mohutný strom? Tak na ten sa ja dívam, ku nemu smerujem a preto sú také aj moje brázdy.

Naša sila je v našich koreňoch. V koreňoch, z ktorých vyrastáme. Strom na obzore je naším majákom v chaose súčasných búrok boja dobra so zlom. Hovorí sa, že cesta je cieľom. Naším cieľom však musí byť strom poznania, hoci jeho plody majú niekedy trpkú chuť. Musíme ísť stále dopredu, neobzerať sa naľavo, ani napravo. Ísť stále za pravdou, za láskou, za nádejou.

Vtedy sa aj naše korene stanú našou korunou.

© anton a. pižurný