Pohostenie na krstinách bolo tiež ako sa patrí. Skoro ako taká malá svadba. Veru, aj slzičky tiekli, aj vínečko tieklo. Na krásnom mieste v Štiavnických Baniach s výhľadom na magické Sitno sa na chvíľu zastavil čas. Boli sme všetci spojení spolupatričnosťou aj bez veľkých slov.
Keď sa slávnosť pomaly končila, poprosil som pána ministra o krátky rozhovor medzi štyrmi očami. Keďže som vedel o veľkých dlhoch Ondreja Bindera, ktorý časť svojho majetku jednoducho rozdal, preto som člena vlády poprosil či by nemohol Ondrejovi pomôcť. Pán minister chápavo prikývol. S Ondrejom sme mali ako motto myšlienku „Pohrebné rúcha nemajú vrecká“. Veril som, že toto vie dobre aj pán minister.
Mnohí si mysleli, že Ondrej je naivný. Dokonca ho niektorí nazývali aj „Chlapec od koní“. Jeho, muža, ktorý z bývalého schátralého kravína dokázal vybudovať nádhernú oázu, ktorej dal meno „Ranč Nádej“. Raz som sa ho spýtal, prečo sa pred niektorými ľuďmi správa ako hlupáčik. Žmurkol na mňa a hovorí:
– Tonko, niekedy sa radšej takým urobím a oni mi potom povedia viac… – a usmial sa svojím širokým úsmevom.
Asi týždeň po krste som sa ho spýtal, či sa mu ozval pán minister.
– Ale pravdaže, páčilo sa mu to veľmi, vraj to dokonca bolo aj v Novom čase na prvej strane.
– Nemyslel som práve na to. Dobre, tak ti to prezradím. Poprosil som pána ministra, aby ti pomohol.
Ondrej sa zachmúril.
– A to si mu načo povedal?
– Oňo, pozri, viem, v akej si situácii. Ty si už pomohol mnohým, tak by konečne mohol niekto pomôcť aj tebe.
Usmial sa.
– Ale veď pán minister mi predtým, než odišiel pomohol!
– To som teda rád. A koľko?
– Nepatrí sa vravieť. Ale poviem ti. Dal mi sto euro!
– No tak potom teda pán Boh zaplať!
Zasmiali sme sa a išli sme vykydať hnoj koníkom na hnojisko, nad ktorým bolo veľkými písmenami namaľované: „Prach si a na prach sa obrátiš...“
.:.
Anton Pižurný
foto autor
Celá debata | RSS tejto debaty