PANDORA

Raňajky sa na ranči nepodávali, preto sme s Mirkom vždy losovali, kto pôjde ráno dolu do dediny po nejakú poživeň, alebo sme jednoducho hlad potlačili. Veru, spomínam si, ako nám neraz chutil aj obyčajný suchý chlieb s kečupom.

Mirka som mal rád, bol to skutočný punker, ktorý všeličo prekonal a zažil vo svojom živote. Najradšej sme sa zhovárali o muzike a dievčatách. Raz sme takto sedeli v krčme Na rínku vo Svätom Antone pod kaštieľom a zhovárali sme sa o Domažlicích. Ja som tam slúžil na povinnej vojenskej službe a Mirko tam tiež strávil časť svojho punkerského života. Ondrej nemal rád, keď sme chodili Na rínok, ale v tie dni bol práve v Medžugorí.

Najradšej sme si tam v džuboxe púšťali Divokého Billa a Zelenou. Akosi sme sa obaja rozcitliveli pri téme o našich bývalkách. Aj slzy nám vypadli. Mne sa podarilo odísť skôr na Ranč cestou popri škole, ktorú sme nazvali „privátna Kalvária“, Mirko ešte zostal slziť do piva. Na našej izbe som zaspal tak tvrdo, že som nepočul Mirkovo búchanie na dvere na chodbe. Prebudil som sa až na to, že som videl, ako do izby zo strešného okna trčia akési nohy.
– Ty debil, keď si ma nepočul, musel som vyliezť na strechu! A vieš, aká je vonku už zima?!“ – vyčítal mi Mirko.

Aby som odčinil tento môj skutok, na druhý deň som Mirkovi ráno priniesol horúcu kávu do izby:
– Vaše kafíčko, pane!

Mirko roztvoril svoje zalepené oči. Chvíľu nechápal, potom sa posadil na posteli a tvár sa mu rozjasnila:
– Tak toto sa mi hádam ešte v živote nestalo!

Odvtedy sme si s Mirkom, keď sa schyľovalo k hádke, vravievali: – Kafíčko! Pan by si dal kafíčko?

P.S. Mirko Cibuľa z Muráňa, kde sa nachádzaš, žiješ ešte? Nezájdeme na kafíčko?
.:.
Anton Pižurný