SLZAVÉ ÚDOLIE
…Pracovali sme na oprave stavby starej budovy na Námestí Svätej Trojice nad Rubigallovským palácom, ktorú kúpil nemenovaný štiavnický podnikateľ a politik. Bola v dosť zlom stave, ale jej lokalizácia priamo v centre mesta z nej robila atraktívny objekt. Keďže, ako vieme, Banská Štiavnica má len ulice do kopca a z kopca (čo sa radí tiež za jeden zo “Štiavnických divov“), musel sa stavebný materiál zložiť pod Starým zámkom a odzadu nosiť na stavbu. Celé palety tvárnic a cementu sa zložili pod zámkom a museli sme ich spúšťať žľabom odzadu k budove a odtiaľ voziť fúrikmi do budovy.
A tu som sa zoznámil so Zdenom T. Ostatní chlapi mi o ňom už čo – to prezradili a preto som s ním komunikoval dosť opatrne. Majster nám dvom dal vlastne najhoršiu robotu, museli sme po zložení a spustení materiálu ešte kľučkovať po šialených doskách s plnými fúrikmi až k majstrovi. Zdeno nepil alkohol (asi mal na to svoj dôvod), ale o to viac fajčil. Vždy mu z huby trčal špak, ale nerád sa delil o cigarety. “Zarob si a kúp si“ – tak znela jeho celkom pragmatická veta, keď som si od neho pýtal cigaretu. Naučil ma, že ak už človek naozaj nevládze a práca sa mu zdá absurdná, najlepšie je začať si robiť humor zo všetkého, čo sa deje. Hlásal také chobotiny, že som sa nahlas rehotal a utekal som s fúrikom ako šíp po tých najnemožnejších miestach.
Raz pred koncom šichty mi povedal, keď sme si už potykali:
– Počúvaj, henten odpad, ktorý ostal tam v kúte, musíme zachrániť.
– A načo nám to bude?
– Neboj sa, uvidíš, bude aj na cigarety, aj na iné.
A tak sa aj stalo.
Po skončení šichty Zdeno odkiaľsi vytiahol tri vrecia. Jedno mi hodil, aby som do neho nabral kovový odpad zo stavby. Pozbierali sme to všetko do troch vriec. Majstri a ostatní robotníci už odišli domov. Zdeno mi kázal zobrať jedno vrece.
A tak sme sa my dvaja – on raketový inžinier a ja slovenský básnik, ktorý sa vrátil z ostrova za Madagascarom, kde som napísal svoje prvé básne Pandorinej skrinky, spustili dolu Banskou Štiavnicou do Zberných surovín. Za bývalým rubigallovským majerom. V roztrhaných montérkach, celí špinaví sme sa rehotali celému svetu a kráčali sme dolu mestom, objímajúc vrecia s kovovým odpadom. Najskôr som sa aj hanbil, že ma uvidia ľudia, ktorí ma poznali, ale Zdeno sa len smial.
Keď nás vyplatili v Zberných surovinách, urobili sme si nákup ako králi: kartón cigariet, potraviny a ja som vtedy pochopil o čom je vlastne toto naše slzavé údolie…
(Pokračovanie)
.:.
Anton Pižurný
1. apríl 2017
(foto: Robili sme na tom ružovom dome vľavo)
Celá debata | RSS tejto debaty