Moja sestra Renatka bola známa plavkyňa a vedeli sme, že dokáže Počúvadlo preplávať ako nič. Našim sa to nepáčilo, ale Renatka si nikdy neodpustila, aby to neurobila. Raz, keď som bol väčší a naši išli do bufetu na kávu, som sa potajomky pridal k nej a smelo sme plávali studenou vodnou krajinou. Pomaly sme pred sebou rozhŕňali vodu, člnkári sa nám vyhýbali a občas som sa obrátil a pozrel som späť na pláž, ktorá sa vzďaľovala a ľudia sa na nej zmenšovali. Zhlboka som sa nadychoval, až som počul svoj dych nad iskriacou sa hladinou. Vedel som, že Počúvadlo má najväčšiu hĺbku jedenásť metrov. V strede ma však chytila panika a nevedel som, či budem vládať preplávať k ostrovčeku, na ktorom stál vysoký hotel, alebo sa mám vrátiť.
Renatka sa však usmievala a pokojne pokračovala ďalej. Povedala mi, že ak som smädný, pokojne sa môžem napiť vody z tajchu, taká vraj čistá. Premohol som sa a nakoniec sme šťastlivo doplávali na druhý breh. S trocha rozochvenými kolenami som vystúpil na breh a mal som skvelý pocit víťaza. Sestra zbadala akéhosi známeho a dala sa s nim do reči. Ja som sa cítil ako hrdina, vychutnával som si to, ležiac na brehu Počúvadla so zatvorenými očami s tvárou otočenou do prudkého tepla Slnka.
Renatka po chvíli prišla ku mne a povedala, že sa ide naspäť. Znova krížom cez jazero! To som si už ale netrúfal, povedal som, že sa vrátim okolo jazera. Súhlasila a povedala, aby som sa nenápadne vrátil po brehu k našim na pláž.
.:.
Anton Pižurný
Spriadanie myšlienok (úryvok)
foto autor
Celá debata | RSS tejto debaty