PANDORA

Raz sme počas prázdnin na Gymnáziu v Banskej Štiavnici tak úspešne oslávili deň, že sme skončili na Počúvadle, kde ešte aj v noci fungovali bufety do hlbokej noci. So spaním sme si nerobili veľké starosti. Našli sme si peknú kopu sena, odkiaľ nás však nadránom vyhnalo tiché šumenie dažďa. Vystrčili sme von hlavy so senom vo vlasoch a rekongoskovali sme terén. Našťastie na neďalekej terase už bol otvorený bufet. Ostatným sa ešte nechcelo, tak sme sa s Petrom vytiahli von. Nemal som už žiadne peniaze, ale on sa potmehúdsky usmial a zo zadného vrecka vybral stovku:
– Ide sa na čaj a párky!

Peter bol výborný muzikant, hrával od svojich trinástich rokov v kapele, ktorá hrala každý týždeň zábavy. Niekedy mali aj tri kšefty za víkend. Za mesiac z toho mal celkom slušný príjem, ktorý s veľkou chuťou míňal s nami.

Dodnes si pamätám na tú čarovnú rannú atmosféru letného Počúvadlianskeho bufetu. Výčapník Jošo nás poznal z minulého dňa, keďže Peter mu dával štedré tringelty, cítili sme sa tam „ako doma“. Zjedli sme mu skoro všetky párky. O tom, že sme vypili viac rumu ako čaju, hádam ani písať nemusím.

Pozrel som sa cez okno. Nad počúvadlianskymi lúkami sa dvíhal opar pod mocnými lúčmi žeravej slnečnej gule vychádzajúcej spoza Sitna. Vzduch sa pomaly začal chvieť v tušení horúčavy.

Rozhodli sme sa pre rannú hygienu priamo v jazere. V dobrej náladičke sme prišli k požičovni člnov pri pláži. Farebné loďky čakali len na nás. V zelenom člne som si sadol dozadu, akože kormidelník a malý Peter vpredu zaberal. Začali sme spievať našu obľúbenú maďarskú rockovú skupinu Piramis a ich hit „Ószintén akarok élni“ (Chcem žiť úprimne). Dvojhlasne. Bolo nám jedno, či to niekomu vadí… Cítili sme sa úžasne.

.:.

Deň však prehupol do svojej druhej polovice a aj naši spolužiaci už doplnili pitný režim. Sadli sme si všetci na terase okolo stola, kde nás bolo hádam zo desať a takýchto skupiniek tam bolo viacero. Najväčší úspech mala súťaž o to, ktorá skupinka bude mať vyššiu vežu z naukladaných pivných voskových pohárov. Istý čas sme viedli. Niektorí mali aj gitary, tak terasou zneli nielen trampské pesničky (napríklad ako zabili Máňu), samozrejme Olympic „Slzy tvý mámy“, „Lady in black“ Uriah Heep, alebo Hammel a tie maďarské od nášho stola.

Odrazu Peter spozornel a zahľadel sa k vedľajšiemu stolu, kde dlhovlasý chlapík pred víťaznou vežou z pohárov hral na španielke a spieval.
– Počúvaj ho! – ukazuje mi Peter – Veď ten spieva toho Mišíka ale úplne presne!

A naozaj. Chlapík dospieval naše obľúbené „Variace na renesanční téma“ s Hraběho textom a spustil „Střihali dohola malého chlapečka“ na text môjho básnického idola Josefa Kainara. Zavial taký pocit slobody, že sme to nevydržali, rýchlo sme objednali ďalšie pivá a prisadli sme si k ich stolu.

Chvíľu nám trvalo, kým sa nám to v hlavách rozjasnilo a pochopili sme, prečo je ten spevák taký výborný. Bol to pre nás taký nádherný šok, že dodnes mám z neho zimomriavky.

Sedeli sme totiž pri stole s pivami na terase na Počúvadlianskom jazere, kde svoje pesničky s nami hral a spieval Vladimír Mišík. Osobne, lebo to naozaj bol on…

.:.
Anton Pižurný
19. mája 2017
M7S 8:59

P.S. Peter Rusnák, môj spolužiak zo štiavnického Gymnázia, skvelý muzikant z Krupiny už nežije, prehral v neúprosnom súboji s Majstrom Alkoholom.

foto autor