Hranice medzi národy stavajú politici
10. júla 2017 07:24,
Prečítané 2 283x,
Anton Pižurný,
Nezaradené
...Spomenul som si, ako som opúšťal Štiavnicu. Išli sme po Katovej ulici. V zime ktosi navešal na čerešne, ktoré ju lemovali, kusy ženského prádla. Nohavičky a podprsenky viseli bizarne na holých konároch stromov. Len som tušil, kto to asi urobil. Kráčame k autobusu na Križovatke, ktorý ma zavezie do Bratislavy k tete Magduške, od nej ráno pôjdem na letisko a poletím do Paríža a odtiaľ na La Reunion. Vpravo kráča môj prvorodený syn Adam, medzi nami Tamarka Sofia. Prídeme až na zastávku. Nikdy nezabudnem na pohľad, ako tam stáli, držiac sa za ruky, a medzi nimi a mnou v autobuse sa zatvorili dvere.
Táňa spí pod baldachýnom, ja ležím na pláži hlavou k moru. Nič sa nehýbe. Len žeravý kotúč nad ostrovom La Reuniom sa roztáča do šialených obrátok. Táňa si púšťa maďarskú skupinu Piramis, ktorú som ju, – hrdú Žilinčanku, primäl, aby si ju obľúbila
Je naozaj zvláštne, že na pláži francúzskeho ostrova za Afrikou dvaja Žilinčania počúvajú maďarskú kapelu. Napadá mi, ako som sa raz s istým profesorom z Miskolca zhováral na tému národa. Stáli sme pod Slovenským kostolom v Banskej Štiavnici, oproti tomu Evanjelickému, v ktorom v roku 1845 mala svadbu Štiavničanka Marína Pischlová, v roku 1846 Andrej Braxatoris (Sládkovič) z Krupiny vydal v Maďarsku jeho slávny epos „Marína“ a o rok na to, v roku 1847, bol presne pred tým istým oltárom, kde Marína Pischlová povedala svoje „Áno“ pernikárovi Gerszóovi, ordinovaný za kňaza. Ktovie, čo vtedy luteránovi Andrejovi prebiehalo v mysli. V každom prípade, je zaujímavé, ako historici vidia trápenie nášho barda Braxatorisa. Podľa dostupných archívnych informáciách nadobúdam skôr dojem, že úbohá Marína mala s ich vzťahom s Braxatorisom oveľa väčšie trápenie. Andrej si neskôr zobral za manželku jeho sesternicu Antóniu, s ktorou mal deväť detí. Maríne umrelo všetko príbuzenstvo, aj všetky jej deti ešte malé, najstaršia Hermína sa dožila 15 rokov. Hovorí sa, že Marína sa po všetkých utrpeniach pomiatla na rozume. Rozdávala deťom zadarmo perníkové srdiečka. Raz sa bola prejsť so svojou nevestou na tajch Klinger. Pošmykla sa a spadla do jazera. Našťastie ju zachránil starý Mojička, ktorú ju vzal k sebe. Potom sa utiahla do súkromia, nechodila už medzi ľudí a ako 79 ročná opustila toto slzavé údolie. Po jej pohrebe prišiel jej syn Karol (ktorý ešte žil v Budapesti, grafológovia na základe jeho rukopisu tiež predpokladajú nie celkom vyrovnaný psychický stav) do Maríninho domu. Keď vyšiel von nový majiteľ domu a spýtal sa Karola, čo v ňom hľadá, ten odpovedal: „Prišiel som sa odobrať od domu tohto“. A o niekoľko dní spáchal samovraždu zastrelením.
V roku 2004 som na jej dom umiestnil pamätnú tabuľu „Dom Maríny“ a neskôr sme pod ňu inštalovalu mrežu „Zámky lásky“, na ktoré sa zamykajú zámky lásky, priateľstva a rodiny, kľúče od nich sa zahodia do fontány. Pred samotným aktom zamknutia prvej lásky nás počas noci ktosi predbehol. Pamätám si, ako sa mi ľudia smiali, keď tam viseli len tie prvé dve zámky. Tretiu zámku som uzamkol so svojou dcérkou Tamarkou Sofiou. Dnes je na mreži okolo tisíc zámiek.
Pán profesor mi vtedy pre Maríniným domom povedal vetu, ktorú som si dobre zapamätal: „Hranice medzi národy stavajú politici“…
.:.
Anton Pižurný
ZLATÁ SKRINKA (úryvok)
Celá debata | RSS tejto debaty