PANDORA

Bolo to v jedno horúce júlové dopoludnie. Mama so sestrami sa vrátili z nemocnice, boli pozrieť môjho otca, ktorý tam ležal so svojím pochrámaným srdcom. Ja som sa práve zobudil a zberal som sa na kúpalisko za kamarátmi. Prázdniny boli v plnom prúde a nás čakali ďalšie skvelé zážitky a dobrodružstvá.

Mal som už na sebe plavky, uterák som nepotreboval, ešte vydrankať pár drobných od sestier a ide sa! Vtom zazvonil náš starý čierny telefón, ktorý sme mali v kuchyni na poličke. Pamätám sa, ako sme sa po zdvihnutí slúchadla ohlasovali. Buď „Dvadsaťštyrišesťdesiat“ – to bolo číslo nášho telefónu, alebo „Tu byt doktora Pižurného, prosím?“. Mama zdvihla slúchadlo a ohlásila sa. Chvíľu počúvala, čo jej na opačnom konci vravia. Potom zrazu strašne zakričala, až som sa zľakol. Volali z nemocnice, že náš otec práve zomrel.

V kuchyni sa akoby zošerilo. Mama stála pri okne, objímali sa so sestrami, plakali a niečo nezrozumiteľne vykrikovali. Za oknom v záhrade sa hrdličky rozcukrovali ako najaté. Sestry s mamou potom ešte niekam volali. Nikto si ma nevšímal. Povedal som len:

– Idem na to kúpalisko, dobre? – a odišiel som.

Pomaly, mátožne, som kráčal horúcou asfaltkou, ktorá sa priliepala k mojim sandálom, až to plieskalo. Kúpalisko bolo dosť ďaleko od nášho domu, pri Hrone. Celou cestou mi vírilo v hlave len: „Môj otec zomrel“. Zdalo sa mi to nepochopiteľné.

Na kúpalisku už boli skoro všetci kamaráti a veselo skákali do ľadovej vody v bazéne. Sadol som si na lavičku a chvíľu som ich pozoroval. Volali ma do bazéna. Nešiel som. Vybehli z vody s fialovými perami drkotajúc zubami a smiešne skackali pri lavičke, aby sa zohriali. Vtom vietor privial z mestečka hlas zvona. Pozrel som sa na tú stranu a povedal som:

– To zvonia môjmu otcovi. – čo bola samozrejme hlúposť. Vravel som všetkým, čo sa stalo.

– Tonovi zomrel otec – šepkali si medzi sebou. Mal som v tej chvíli pocit, že som veľmi dôležitý. Iba Dianka prišla ku mne, podala mi ruku ako dospelá:

– Tonio, úprimnú sústrasť.

Ešte chvíľu som si ten pocit zvláštne vychutnával. Potom mi ale Dianka povedala, že by som predsa len mal ísť domov. Smutný som opustil kúpalisko pri Hrone, kde zostali moji kamaráti a pomaly som kráčal po vyschnutej lúke pred kúpaliskom. Cítil som sa nekonečne sám…

.:.

Anton Pižurný

MVDr. Anton Pižurný nás navždy opustil 22.júla 1972