V časoch mojej búrlivej mladosti som sa raz vracal domov (hovorilo sa tomu, že „hodiny riedko bili“) a v parčíku na lavičke som videl v skormútenej polohe sedieť kamaráta Ivana. Spýtal som sa ho, čo tam tak o tomto čase sedí. Zdvihol hlavu pozrel na mňa a vzdychol si:
– Rozišiel som sa s frajerkou.
– A to sa už s tým nedá nič robiť?
– Veru nedá.
Na chvíľu sme sa odmlčali. Nemal som mu čo povedať.
Ale vieš, čo som jej povedal nakoniec?
– Čo?
Vtom Ivan veselo vyskočil z lavičky a zvolal:
– Keď ma nechceš, ani ma mať nebudeš!
Potľapkal ma po pleci a každý sme sa pobrali svojou cestou. Ten jeho výrok si dlhé roky pamätám.
🙂
.:.
ap
Celá debata | RSS tejto debaty